Ľudia práve vychádzajúci z kostola prechádzali pri ňom akoby ani nebol človekom alebo oni ľuďmi. Niektorí sa predsa len pristavili a dokonca poniektorí ľudia dobrého srdca mu do dlane položili pár drobných či s ním prehodili aspoň nejaké to milé slovo.
Naše pohľady sa teda na okamih stretli a ja som sa v rámci môjho predsavzatia „mysli inak“ rozhodol, že sa na túto situáciu pozriem odlišne než doteraz (čiže nie ľahostajne). Pohol som sa k nemu a keď už všetci boli preč, oslovil som ho.
Priznal, že iba najväčšia bieda ho prinútila takto ponížene prosiť o milodary. Prišiel o prácu, nie však z vlastnej viny a ja som v jeho hlase prekvapivo nezaregistroval zatrpknutie. Bol zúfalý, ale život ho nezlomil.
Mal chorú ženu a handikepovaného malého synka. Novú prácu sa mu zatiaľ nájsť nepodarilo a ich finančná situácia bola veľmi zlá. Pokúsil sa obrátiť s prosbou o dočasnú pôžičku na nevlastného brata a potom aj na matku. Nepochodil u nich. Boli síce zámožní, ale tvrdých pováh a ešte tvrdších sŕdc. Neobmäkčili ich ani jeho slzy a prosby za chorého synka a dokonca ani to, že boli práve Vianoce. Jeho chybou bolo, že za manželku si vzal tú, ktorú miloval a nie tú, ktorú mu vybrala matka. Rodina sa ho zriekla a prerušila s ním všetky kontakty. Nedokázali akceptovať Rómku v hrdej, zámožnej rodine. Jeho žienka bola síce pekná mladá a pracovitá, ale to jej nebolo nič platné.
Spočiatku pracovala v školskej kuchyni, potom o túto prácu prišla a až po obrovskej námahe sa znovu zamestnala v miestnej knižnici. Práca ju bavila a chodila tam veľmi rada. Potom otehotnela a keď sa im narodil synček, dozvedeli sa, že z neho nikdy nebude plnohodnotný človek. Trpel akýmsi neduhom kvôli ktorému vyžadoval sústavnú starostlivosť.
Ďalej som ho už nepočúval. Vedel som si celkom jasne domyslieť pokračovanie. Z jeho rozprávania som ostal smutný avšak rozhodnutý, že aj keď mu nedokážem pomôcť tak ako by som chcel, podelím sa aspoň s tým čo mám. Bol predsa Štedrý večer a v takýto deň by nikto nemal byť takto nešťastný.
„Nedokázal som viac počúvať náreky mojej ženy nad naším osudom a tak som sa dnes, keďže je narodenie Božieho syna, prvýkrát rozhodol poprosiť o milosť dobrých ľudí.“ Dokončil rozprávanie a ja som rýchlym pohľadom spočítal pár mincí v jeho dlani.
Neskôr, keď som už bol vo svojom byte, ponoril som sa na okamih do prítmia prerušovaného mihotavým svetlom sviečky, ktorej sa dokonale darilo vytvoriť sviatočnú atmosféru pokoja. Notebook ma lákal, aby som ho zapol a ponoril sa do sveta informácií a noviniek. Chvíľu som váhal, ale napokon som sa oddal príjemnému pocitu z dobrého skutku.
Predstavoval som si ako sa asi tvárili, keď našli predo dvermi balíček. Viem veľmi dobre aký neblahý vplyv má na ľudskú povahu, keď niečo dostane iba tak, zadarmo, avšak vedel som, že toto je celkom iný prípad. Tešili sa? Čudovali? Ďakovali? Ktovie. Netuším ako veľmi som zasiahol do ich životov.
Všetko ukáže až budúcnosť a čas.