Vyznal sa nielen v bylinkách a liečiteľstve, ale aj v prírodných vedách. Bol to mĺkvy chlap silnej, vysokej postavy s hlbokými čiernymi očami. Pokiaľ sa pamätám vždy o ňom všetci hovorili sneskrývaným rešpektom. Nikdy sa ničoho nebál, nikdy neklamal a vždy dodržal slovo, ak ho niekomu dal. Žil v hore za mestom, kdepodľa starých povesti stál kedysi hrdý hrad.
Miesto kde žil, bolo na vrchole Čiernej hory, presne nad starou hradnou pivnicou, ktorá už bola takmer celá zasypaná. Povrávalo sa, že pod celou horou vedú tajné chodby, ktorými sa dá dostať do šíreho okolia. Jeden takýto vchod bol údajne práve z tejto pivnice.
Do dediny, ktorá bola z východnej strany kopca nechodil kým nemusel,rovnako ako ani do mesta na severe. Ak však niekto súrne potreboval jeho liečiteľské či iné schopnosti vtedy nečakal ani sekundu
Čo tam celé tie dni a najmänocisámrobil, nikto nevedel. Niektorí sa domnievali, že čaruje a praktizuje zakázanú mágiu, iní, že je to svätý muž a tak tam medituje a modlí sa.
Mňa, malého a zvedavého chalana tieto legendy fascinovali, avšak keďzopárkrátmestom prechádzal, utiekol som a pozoroval ho iba z bezpečnej vzdialenosti. Celé moje detstvo tak ostal jednou veľkou záhadou a legendou.
Potom sa z môjho života náhle vytratil. Ľudia sa o ňom prestali rozprávať a doznievajúce rozhovory „miestnych jazyčníc“ tiežstratili svoje čaro. Pomaly upadol do zabudnutia vo víre nových zážitkov, skúseností,rozhovorov.
Keď som už končil strednú, objavil som v sebe záľubu dlhých prechádzok. Ak sa niekedy ku mne niekto pridal bolo dobre, ak nie, nevadilo mi to.Zvyčajne som saprechádzal sám a totak dlho, pokiaľ manohyniesli.Veľa som nad všetkým možným premýšľal, aleboaj nepremýšľal a iba sa oddával hudbe, ktorá mi vrešťala do uší.
Ani neviem ako som sa ocitol jedno chladné októbrové popoludnie pri jedinej stene – pozostatku kedysi mocného hradu. Vtedy som si spomenul na Kastelána a rozhodol som sa aspoň trochu sa rozhliadnuť na mieste kde žil. Obišiel som jediný pozostatok dávnej slávy a od prekvapenia vykríkol. Sedel tam nehybný, cez ramená prehodený purpurový plášť presne ako som si pamätal.
Sedel pred svojou veľmi jednoduchou, primitívnou kolibou a žul byliny, ktoré predtým dlho mrvil v dlani. Jeho pohyby boli pomalé, akoby nad niečím premýšľal. „Poď bližšie,“ hlesol a ja som opatrne pristúpil a ostal stáť. Posunkom mi ponúkol kmeň stromu ako stvorený na sedenie. Už - už som prekonával nervozitu, aby som sa hoopýtalotázku, ktorá ma už dávno nahlodávala, avšak predbehol ma. „Pozri na tieto stromy.“ Prikývol soma on pokračoval. „Vadí im, že strácajú lístie?“ „Nie. To, že lístie opadáva je predsa celkom prirodzený chod prírody.“ Prikývol, „toto je tá pravda ktorú hľadáš. Nemôžeš sa hnevať na niekoho, kto je pod vplyvom prirodzeného chodu života.“ Dlho sme sa potom ešte rozprávali a ešte dlhšie mlčali ponorení do velebného ticha. Keď sa celkom zotmelo, rozlúčili sme sa.
Dni plynuli, postupne sa z nich stávali roky a prítomnosť sa neúprosne menila na minulosť. Mnohé nové som počul, videl, čítal, ale na pravdu, ktorú mi Kastelán ukázal som nezabudol a vždy si na ňu spomeniem. Raz a navždy, ak je niekto stvorený z prírody, naveky ostane pod jej vplyvom.
