Melódia v srdci

Autor: Peter Slivovic | 11.2.2017 o 20:01 | Karma článku: 2,95 | Prečítané:  163x

Cestovanie, ktoré bolo predo mnou ma tak znechutilo, že od samého rána som bol bez nálady. Aby ste lepšie rozumeli, problém nebol v ceste samotnej, ale vo mne. Som jeden z „čudákov“ ktorí totiž neradi cestujú. 

Pýtate sa prečo? Je to jednoduché. Mám rád svoje pohodlie a cestovanie znamená opustiť ho a presúvať sa spolu s cudzími, poväčšinou netolerantnými a hlučnými ľuďmi. Riskovať meškanie spojov a niekedy nemožnosť si čo i len pohodlne natiahnuť nohy.

Teda od rána som bol celkom bez nálady a vtedy sa so mnou vôbec rozumne nedá. Na všetko nadávam. Všetko ma hnevá, rozčuľuje. Všetkým trieskam.

Konečne som s tak malou batožinou ako to len bolo možné vyrazil na autobus a sarkasticky zhodnotil, že som sa vôbec nemýlil. Autobus tam ešte nebol, ale bolo tam neuveriteľne veľa čakajúcich ľudí, akoby sa práve teraz všetci rozhodli cestovať. Každý nedočkavo prešlapával na mieste poškuľujúc či jeho pozícia nie je ohrozená.

V duchu nadávajúc som sa postavil na koniec radu. Keď autobus dorazil a ja som sa konečne posadil so slúchadlami v ušiach, podarilo sa mi aspoň trochu uvoľniť.

Uvoľnenie zmizlo rovnako ako aj akýkoľvek pokus o lepšiu náladu, keď som po niekoľko hodinovej ceste zastal na peróne, ktorý bolo tak preplnený, akoby boli vlaky zadarmo.

„Čože?!“ Zhrozil som sa, „vlak bude mať meškanie minimálne dvadsať minút?! Aspoň sa za meškanie ospravedlňujú.“ Pomyslel som si, že horšie to už byť ani nemôže. Dav sa nespokojne zavrtel. Chlapík, škaredý ako preplnené parkovisko zastavil rovno predo mnou, takže jeho chrbát ma prinútil o kúsok cúvnuť. Bezohľadne si zapálil cigaretu. Hnev, zlosť a frustrácia vo mne priam vzkypeli avšak keď som sa obzrel vôkol a uvidel ľahostajné tváre, bezmocne som sa obrátil s úmyslom aspoň trochu sa poprechádzať.

S voľným miestom a kultúrnym cestovaním som sa dávno rozlúčil a práve vtedy som začul niečo, čo by som tu neočakával. Niekto hral na gitare rezkú, chytľavú melódiu.

Róm s dobrácky príjemnou tvárou hral tak, akoby to malo byť naposledy v jeho živote. Pozoroval som ako so zatvorenými očami preciťuje každý tón. Výraz jeho tváre potvrdzoval, že nehrajú iba jeho prsty, ale najmä jeho srdce. „Cigán jeden špinavý, nie žeby šiel do práce a zarábal na seba ako každý poriadny...“ Myšlienky nabiehali automaticky, ale podarilo sa mi ich zastaviť. „STOP!“ V mysli mi vyvstalo predsavzatie „skúsiť to inak“. „Hudbu sa pokúsim precítiť rovnako ako on.“ Začalo sa mi to dariť a v tej chvíli mi bolo jedno, že sú tam ľudia ktorí možno budú pochybovať o mojom zdravom rozume. Pokúsil som sa potlačiť ostych a všetky ostatné „blbosti“, ktoré ma vnútorne obmedzovali. Zatvoril som oči započúvajúc sa do neutíchajúcej, živej hudby. Vedel som, že ľudia sa pohoršujú, niektorí dokonca mrmlajúc nadávajú, avšak ja som tam už bol sám za seba. Nikto mi nemá právo diktovať ako žiť, čo robiť a čo nerobiť. Nechcem predsa žiť život niekoho iného iba ten svoj.

„Vlak do Bratislavy zastane pri treťom nástupišti.“ Hlásil príjemný hlas v amplióne a ja som s neskrývaným prekvapením otvoril oči. Cigán sa usmieval a díval sa mi rovno do tváre. Úsmev som mu opätoval a keď som si všimol, že gitaru odložil a zamieril k vagónu, okamžite som vedel, že cesta nebude nepríjemná, práve naopak.

Obzrel som sa. Dav teraz pôsobil uvoľnene, dokonca na niektorých tvárach som zbadal aj úsmev. Najviac sa však usmievali na mňa. Netuším ako som sa pri ponorení do hudby tváril. Bolo mi to jedno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová používa jednostranné stanoviská, súdy ju rešpektujú

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

KOMENTÁRE

Zisťujeme, že dieťa je tiež človek

Tomanová nastúpila, keď sa nepredpokladalo, že bude musieť niečo urobiť.

PLUS

Miro Jaroš: Prekážajú mi rodičia niektorých detí

Spevák má niekedy pocit, že detské pesničky sú jeho jediný svet.


Už ste čítali?