Svätojánska noc

Autor: Peter Slivovic | 3.7.2017 o 7:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  21x

Vykračoval som si, ako vždy rezkým krokom s vychádzkovou valaškou, veselo ňou pohupujúc do rytmu melódie, ktorú som si v duchu pospevoval. Bolo mi dobre na svete. Nikam som nemusel, netlačil ma čas ani hlad, ani smäd.

Takéto chvíle mám rád. Cesta mi príjemne utekala a došiel som až na miesto, ktoré som si dávnejšie vyhliadol. Na vrchole kopca som sa zastavil a s dobrým pocitom sa obzrel za seba. 

Drobná dolinka schovaná medzi vysokými vrchmi pokrytými hustým lesom. V tej dolinke, presne v tej, ktorú som si teraz obzeral, tam je moje srdce, tam je môj domov, tam som šťastný, tam som to Ja. 

Nastavil som tvár vetru, ktorý príjemne chladil a so zatvorenými očami som vnímal zvuky všadeprítomného života. 

Medzitým sa slniečko sklonilo o poriadny kus, čo som ihneď pocítil chladom na spotenom chrbte. Striasol som sa a bez dlhého premýšľania som sa na chvíľu posadil do mäkučkej, voňajúcej trávy. Vzhľadom k mojej averzii k hmyzu som rýchlo striasol obrovského lúčneho koníka, ktorý mi práve pristál na ruke a opäť môj pohľad smeroval do doliny. 

Tam, za domčekom s červenou strechou tečie potôčik, "ach, ako malý som sa tam tak rád hrával, bolo to tak dávno. Bol som iný ja, alebo sa zmenil svet?" Premýšľal som ponorený v tichu lona prírody. 

"Dobrý večer," zaznel jej hlas celkom blízko. Vyskočil som, akoby sa na mňa práve vyrútil nahnevaný sršeň. Tvár mala vráskavú, ale oči tak dobrácke, že si ma okamžite získala. Napriek zrejme už vysokému veku stála vzpriamene a bradu držala vysoko, hrdo. Husté vlasy, kde – tu pretkané šedinami mala poskladané v neobyčajne komplikovanom účese, čo sa dokonale hodilo k jej nezvyčajnému oblečeniu. "Krásna a tajomná," v duchu som zhodnotil jej vzhľad. Tvár sa jej razom zmenila a nadobudla prísny výraz. "Vstaň!" Zavelila a ja, hypnotizovaný jej sivo- zelenými očami, som sa neopovážil protestovať. "Nasleduj ma!" Opäť som sa na nič nepýtal a vykročil za ňou. 

Nešli sme dlho. Za chvíľu zastavila pred hustým kroviskom a bez toho, aby sa na mňa obrátila mi dala pokyn nech zastanem presne tam, kde som. Keď nad tým dnes premýšľam, zdalo sa, akoby som jej rozumel aj bez slov. Pristúpila bližšie ku krovisku, zohla sa akoby niečo hľadala a potom sa trochu narovnala. Mal som pocit, že sa s krovím rozpráva. Na moje obrovské prekvapenie sa krovisko po chvíli dokonale nečujne rozostúpilo a odkrylo vchod do podzemia. Od prekvapenia a údivu som vychádzkovú valašku takmer pustil na zem. Dych sa mi zrýchlil a na čelo vystúpil pot. Po chvíľke zmizla v tajomnej diere a mne akýsi vnútorný hlas našepkával, aby som ju nasledoval. 

Podzemie bolo malé ako kobka. Do stiesneného priestoru som sa sotva vpratal. Oči si chvíľu zvykali na tmu a tak som videl, že jaskyňa pokračovala dozadu, kde sa celkom strácala. Keďže sa medzitým vonku zotmelo, takmer nič som nevidel. Tam kdesi stála a upierala svoj pohľad na mňa úplne zmäteného. Ešte vždy mi nedochádzalo čo to všetko znamená a čo sa vlastne deje. "Čo to tu je?" Postupne som začal rozoznávať obrysy masívnych debien. "Poklady." Zaznel jej hlas z hĺbky. "Sú tvoje." "Poklady? Moje?" Neveriacky som sa obzeral. "Prečo moje? Prečo teraz?" "Je predsa Jánska noc a v túto noc zem vydáva svoje poklady." Odvetila akosi chladne. "Dostavil si sa na miesto stretnutia a..." "Tak moment!" Zvolal som zdesene a gestom ruky som ju prerušil. "Ja viem, že je Jánska noc, ale šiel som iba vyhľadať samotu. Vôbec neviem nič o nejakom mieste stretnutia a vlastne aký je to tu poklad? Zlato? Diamanty?" Cez tmu som vycítil jej úsmev. "Nepýtaj sa a vezmi si toľko, koľko unesieš, čas sa kráti, naber si poklady a ponáhľaj sa preč. Neoľutuješ." Na chvíľu som zaváhal a odkiaľsi z diaľky sa ku mne doniesli ľudové spevy mládeže na oslavu tejto Svätojánskej noci. 

"Ďakujem," zamrmlal som smerom do tmy, "naozaj ďakujem za príležitosť, avšak ja už svoj poklad dávno mám a práve teraz na mňa čaká, takže by som sa mal poponáhľať." 
 

Vybehol som z jaskyne, vôbec sa neobzerajúc. Dolu sa mi kráčalo nezvyčajne ľahko, neťažili ma plné vrecká pokladov ani svedomie. Bola kúzelná, krásna noc osvetľovaná svätojánskymi muškami a svätojánskymi ohňami. Obloha bola posiatá nekonečnými hviezdami a ja som na okamih pocítil dokonalý súzvuk s večnosťou, prírodou a životom. "Rozhodol som sa správne." Potvrdil som si sám pre seba otvárajúc dvere. 

Sedela v posteli, zakrytá perinou a čítala knihu. "Ahoj," hlesla so širokým úsmevom a jej očká spoza okuliarov svietili láskou a radosťou. "Ahoj, ty môj poklad." Odvetil som. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.


Už ste čítali?