Mrazivá

Autor: Peter Slivovic | 29.12.2017 o 19:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  99x

Ako chlapci sme sa chodievali sánkovať kdekoľvek, kde bol čo len trochu väčší kopec. Šantili sme tam a tešili sa zo zimy a slobody. Boli to tak príjemné chvíle, že dodnes mi spomienky na ne vyčaria úsmev.

Sú to spomienky na staré kamarátstva, ktoré už dávno patria minulosti, na sneh biely a čistý  ako nepopísaný papier a velikánske snehové vločky, ktorými Perinbaba neúnavne zasypávala celú krajinu. 

Bol mrazivý zimný podvečer. Vonku bola nepredstaviteľná chumelica. Obrovské snehové vločky, jemné ako páperie tichučko a vytrvalo pokrývali celý kraj. Svetlo pouličných lámp iba sťažka prerážalo takmer nepreniknuteľne hustú clonu. Zima bola nepríjemná až zachádzala do kostí. Bola to noc, kedy by ste vonku nepustili ani psa. 

Kráčal som zhrbený pod náporom vetra, vytrvalý a rozhodný, ťahajúc sane hore kopcom. Jakub kráčal vedľa mňa a prekrikujúc vietor sme sa navzájom povzbudzovali. Na kopci sme boli celkom sami. Obaja sme boli príliš neposední, aby sme dlhý zimný večer trávili doma. Všetci kamaráti sa už pred hodnou chvíľou utiekli schovať do tepla, avšak my dvaja, ja a Jakub, sme boli z iného cesta. 

Na vrchole kopca sme ostali stáť uchvátení nádhernou scenériou. Medzitým metelica poľavila, oblaky sa rozostúpili a po chvíľke krajinu zalialo jasné mesačné svetlo. Pred nami sa rozprestierala doďaleka trblietavá pláň a kdesi za ňou v diaľke sme tušili les, ktorý sme takmer celý dobre poznali.  

Obrátili sme sa späť a ohúrene chvíľu sledovali rozsvietené mesto. Svetlá rôznych farieb a intenzity vytvárali magickú atmosféru a v tej chvíli, v tom priam sviatočnom okamihu mi nevadil ani nepríjemne štípajúci mráz. Sneh odrážajúci svetlo mesiaca v splne, menil tmavú noc na noc bielu, a aj doliehajúci hluk mesta sa celkom strácal vo velebnom tichu zimnej krajiny. Mlčky sme si obaja vychutnávali vzácnu chvíľu dočista ponorení v mágii prírody. 

Odrazu ku mne z diaľky doľahol zvuk, ktorý tam nemal čo robiť. Spozornel som a obzrel som sa k Jakubovi. Vyzeral prekvapený rovnako ako ja. Ako na povel sme sa za zvukom, ktorý tentoraz zaznel ešte jasnejšie, otočili a naše pohľady smerovali do diaľky k lesu. Tajomný zvuk sa ozval znovu, tentokrát omnoho intenzívnejšie. Vietor vejúci z diaľky ho k nám prinášal v studenom, nočnom zvuku. Počuli sme ho celkom jasne obaja. "Rolničky?" Spýtal sa ticho Jakub. Prikývol som v nemom úžase, hľadajúc v diaľke objekt, ktorý zvuk vydáva. Bol som si stopercentne istý, že sme tam sami no teraz som pochyboval. Keď k nám vietor opäť doniesol zvuk roľničiek, už som nepochyboval. Poskakujúci zvuk, akoby kôň v pokluse, sa blížil priamo k nám. Nedokázal som si iba vysvetliť ako je možné, že ho teraz napriek už jasnej noci nevidíme. 

Kraj sa opäť ponoril do ticha. Začuli sme ho opäť až po nejakej chvíli avšak tentokrát z diaľky." Musí byť na druhej strane, pri lese." Zamrmlal Jakub, ktorý mal lepší odhad vzdialeností než ja. "Počkaj, pohybuje sa, ide smerom k mestu." Zvuk sme počuli síce z diaľky avšak teraz už neprerušovane. Stáli sme strnulo, mierne naklonení dopredu, akoby sme takto mohli zvuk zachytiť o trošku skôr. Stále sme nevideli pôvodcu. 

Odrazu sa z môjho podvedomia vynorila myšlienka, že ten zvuk nie je z tohto sveta. Hranica medzi našim a tým druhým, nepoznaným bola v tej chvíli preč. To ma síce vystrašilo, ale aj zaujalo. Spomenul som si na tajuplný príbeh Snehovej Kráľovnej, ktorý v sebe nesie tajomstvo chodu nášho sveta a vtedy zadul vietor tak silný, akoby to bol dotyk samotnej pani Zimy. "Poďme preč," navrhol som, "je noc, kedy sa neradno túlať vonku." "Vari sa nebojíš?" Jakub sa snažil, aby jeho hlas znel odvážnejšie ako môj avšak vedel som, že mu tiež nie je všetko jedno. Pobrali sme sa preč. V ten deň pre nás zimné radovánky skončili. 

Keď som už bol doma, pod teplou perinou, tá príhoda mi neschádzala z mysle a tak som si predstavoval, že možno práve v túto mrazivú noc dostala Snehová kráľovná ďalšieho chalana. Predstavoval som si ako uháňajú spolu na saniach nekonečnými pláňami, nad hlavami nekonečné súhvezdia, vôbec necítiac zimu. Alebo to bolo všetko inak? 

Každopádne odvtedy ubehol už nejaký čas, avšak vždy, keď som v zime i v tme vonku, spomeniem si na túto príhodu a zakaždým pocítim zvláštny, neopísateľný pocit, akoby som na chvíľu uvidel za dvere, ktoré sú pre nás zatvorené. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exministri Janušek a Štefanov pôjdu za mreže, rozhodol Najvyšší súd

Predseda senátu Kliment priznal, že ide o jedno z jeho najťažších rozhodnutí v kariére.

DOMOV

Most-Híd vyzval Danka na vyvodenie osobnej zodpovednosti

Danko čelí podozreniam z plagiátorstva.

SVET

Babišov syn: Otec klame, prekročil červenú čiaru

Syn českého premiéra chce vypovedať pred políciou.


Už ste čítali?