Definícia Zlata

Autor: Peter Slivovic | 20.7.2018 o 19:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  306x

Každým krokom som sa viac a viac ponáral do úzkych, spletitých pražských uličiek, ktoré ma pohlcovali ako lačný, temný netvor.

Bolo krátko po polnoci. Neprestajne už niekoľko dní pršalo a napriek dáždniku a teplému oblečeniu ma v tú studenú novembrovú noc poriadne oziabalo.  

Už - už som sa chcel na navigácii v mobile uistiť, že idem správnym smerom. Ulice som totiž vôbec nepoznával. Siahol som po mobile keď tu zrazu všetko zahalila tma.  

“Skvelé!” Pomyslel som si zlostne, “vypadol prúd. Takto nikam nedôjdem!” Skôr než som môj Blackview stačil odomknúť ma upútalo svetielko. “Niekto tam na konci ulice zapálil sviečku.” Pomyslel som si. 

Najskôr mi napadli všetky možné katastrofické a desivé scenáre, no napokon som sa rozhodol, že sa spýtam na cestu práve tam. 

Bol to vskutku zaujímavý pocit. Obklopený tmou a dažďom kráčať stíchnutými, prázdnymi uličkami za mihotavým svetlom sviece. 

 Svetielko ma doviedlo až k “Hospode u Lucerny” a ja som prekvapene zistil, že som v cieli. V duchu som sa hneval na kamaráta, ktorý vybral na stretnutie túto krčmičku. Chcel sa pochváliť knihou, ktorú nedávno zakúpil v aukcii a na ktorú som bol nesmierne zvedavý. 

V krčme bolo príjemné teplo. Svetlo sviečok dodávalo tomuto miestu atmosféru, ktorá mi bola vždy známa a blízka, akoby som kedysi v minulom živote čosi… 

Na stemnené okno vytrvalo bubnoval dážď a jeho monotónny zvuk ma uspával. Vzduch bol presýtený potom, pivom a topiacim sa voskom. Za stolmi sedelo iba zopár štamgastov, z ktorých niektorí mlčky popíjali a ďalší sa šeptom zhovárali. Tých pár postavičiek som rýchlo prebehol pohľadom avšak nikto sa mi nezdal byť ničím zaujímavý. 

Od čašníka som sa dozvedel, že v celom Starom meste nie je prúd a dokonca odstavili aj dopravu. Objednal som si víno, ktoré chutilo vynikajúco. 

Po asi polhodine čakania do krčmy vstúpil podivný muž, ktorý svojim výzorom akoby ani nepatril do tejto doby. Bol nízky a tvár mu pre husté fúzy takmer nebolo vidno. Neúhľadnú bradu mal až po brucho. Oblečený bol v plášti či skôr mníšskej kutni a kapucňa na hlave mu padala do očí. Nedokážem to vysvetliť, ale celá jeho postava vyžarovala niečo temné. Čosi, kvôli čomu všetci zmĺkli a predpokladám, že tak ako ja, mali nutkavý pocit utiecť. 

Chlap sa bez opýtania posadil ku mne, celkom ignorujúc moje rozhorčenie a na stôl položil nevzhľadný kameň. 

„Objednaj si ešte, ja to zaplatím!“ Hlesol a ja som pochopil, že chce nadviazať rozhovor. 

„To veru nemusíte. Ja peniaze mám. Ďakujem.“

Tajomný muž sa zachichotal, „ty?! Ty, že máš peniaze?! Nevieš nič o tom, čo znamená skutočne mať peniaze, mať bohatstvo!“ 

Chcel som zaprotestovať, avšak vôbec ma nepustil k slovu. 

„Zo všetkých ľudí viem o bohatstve najviac ja. Poznám totiž definíciu zlata!“ Teatrálne sa odmlčal, a sledoval akým dojmom na mňa jeho slová zapôsobia. 

„No a?“ Nechápal som čo tým všetkým chcel naznačiť. 

„ Ak chceš, všetko ti vysvetlím. Naučím ťa to.“ Pokúšal sa navnadiť ma, čo sa mu už celkom darilo. 

„Čo myslíte tou definíciou zlata?“ Spýtal som sa s už neskrývaným záujmom. 

„Je to spôsob ako vyrobiť zlato z čohokoľvek. Je to návod na použitie kameňa mudrcov.“ Hlesol potichu a zrak mu skĺzol ku kameňu na stole. 

„Toto že je kameň mudrcov?“ Neveriacky som zatiahol. 

„Áno a ak mi neveríš, poľahky ťa presvedčím.“ Odvetil, držiac sa môjho záujmu ako kliešť. 

Vtedy celkom opadol nepríjemný pocit, ktorým na mňa pôsobil a ja som sa uvoľnil. 

Tajomný muž vzal zo stola prázdny pohár, kameň vložil dnu a potom zamrmlal akési slová. Od úžasu som skoro onemel. Pred mojimi očami sa obyčajný pohár premenil na zlatý. 

Kameň vrátil na stôl a podal mi pohár, aby som si ho obzrel. V očiach mal zvláštny jas, ktorý akoby nepochádzal z tohto sveta. Sotva som sa pohára dotkol, vytrhol mi ho prudko z rúk a schoval ho do záhybov kutne. Stihol to na poslednú chvíľu. Zastavil sa pri nás čašník a my sme si objednali ďalšie víno. 

„Čo ešte dokážeš?“ Spýtal som sa mierne podnapitý a túto otázku dodnes ľutujem. 

„Zmiznúť!“ Tvár mu zahalil diabolský úškrn a neprestajne ma prebodával zlovestnými očami. 

„Neverím!“ Rázne som udrel do stola až poháre nadskočili. Tajomný muž odrazu zmizol priamo pred mojimi očami. 

Spočiatku som si myslel, že je to hra, že sa iba schoval pod stôl či kdesi inde, avšak nikde ho nebolo. Jediný dôkaz jeho prítomnosti bol pohár s vínom a “Kameň mudrcov” na stole. Spomenul som si síce na zlatý pohár, avšak tiež i na to, ako ho vzal. 

Kamarát sa v ten tajuplný a zaujímavý večer už nedostavil a mrzelo ma najmä to, že som musel zaplatiť aj za tajomného neznámeho. 

“Kameň mudrcov” nosím odvtedy stále pri sebe, ak by som tajomného muža znovu stretol. Rád by som prišiel na koreň veci a tak pochopil definíciu zlata. Dovtedy je to však kameň ako každý iný.

Som od prírody človek vytrvalý a od tých dní neúnavne pátram po odpovediach a to nielen v knihách. Ak sa mi raz podarí poodkryť tajomstvo definície zlata, istotne sa s vami oňho podelím. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?