reklama

Na Dušičky

.... z poviedky Sila Svedomia zo Zbierky poviedok 1

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ako každý iný pracovný deň sa Viktor aj teraz vracal z práce neskoro po zotmení. Z pracoviska rovno do garáže a v pohodlí drahého mercedesu priamou a najlepšie čo najkratšou cestou domov. 

Bohatstvo a spoločenskú prestíž dosiahol odriekaním pôžitkov, tvrdou prácou a ešte tvrdším charakterom. 

Dnes, v predvečer dušičiek, večer však bolo všetko iné. Jeho auto, jeho pýcha a výsledok jeho dlhoročnej práce náhle doslúžilo. Sotva sa za ním garáž zatvorila, preblikli kontrolky a viac sa nepohlo.

Iba sťažka ovládnuc hnev zavolal odťahovú službu a keď už auto bolo preč, dostal podivný nápad ísť domov pešky. Táto myšlienka zaváňala niečím novým, vzrušujúcim, dobrodružným.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

“To už nemajú nič na práci než robiť zo seba takýchto debilov?!” Pohoršil sa v duchu keď popri ňom prešlo pár masiek a ďalej našľapoval opatrne, aby si nezašpinil nohavice. Jeho drahé topánky ho teraz tlačili a premákali takže cítil nepríjemnú zimu. 

Znepokojenie, ktorý pocítil sa ukázalo byť oprávnené. Nevedel si vysvetliť ako je to možné no vôbec nevedel kde je. 

Neznáme prostredie nepríjemný pocit zhoršovalo. V rozmanitých uličkách mesta strávil veľa času. Bolo preto vrcholne znepokojujúce, keď sa stratil.

Bol si istý, že do centra sa dostane cez starý most a potom popri kostole. Kostol však nevidel a uličku v ktorej sa ocitol za mostom nespoznával. Skúsil sa teda vrátiť, avšak zrejme zle odbočil, pretože späť sa už vrátiť nedokázal. Čím viac sa snažil zorientovať, tým viac sa zamotával v uličkách, ktoré nepoznal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nevediac ktorým smerom sa vydať, uvedomil si, že pri ňom stojí ktosi v maske smrtky.

“Kadiaľ sa dostanem do centra?” Spýtal sa povýšenecký, tak, ako bol zvyknutý jednať s ľuďmi.

Smrtka sa nepohla. Keď sa jej lepšie prizrel, zazdalo sa mu, že to nie je iba maska a, že namiesto očí má v skutočnosti mŕtve otvory plné temnoty. To ho vydesilo tak, že sa ihneď pustil do behu. Bežal vyľudnenými, neznámymi uličkami, popri domoch, ktoré nikdy predtým nevidel, cez križovatky, ktoré nepoznal.

Keď už nevládal, zastavil sa a lapajúc po dychu sa obzrel. Od hrôzy takmer zamdlel. Smrtka bola len niekoľko metrov od neho. Jej dlhý, roztrhaný, starý závoj sa vznášal v studenom vetre a z jej desivého úškrnu nestúpala nijaká para.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Viktor pochopil, že si prišla preňho. Napriek tomu, že sám seba považoval za akéhosi nadčloveka, vďaka čomu sa díval na ľudí cez prsty, zareagoval ako každý.

“Ešte nie! Prosím! Ja nechcem...!” Zvolal a zavzlykajúc padol na kolená.

Smrtka sa sklonila a kostnatým ukazovákom ukázala na jeho hodinky.

“Chceš moje hodinky? Vieš ty vôbec akú majú hodnotu?!” Temne sa zaškeril. “Smrtka vari potrebuje hodinky?” Zachechtal sa a napadla mu bláznivá myšlienka, že keď jej ich dá, vykúpi sa a ostane žiť.

“Rolexky môžu mať predsa hodnotu aj pre Smrtku a možno sa vďaka nim zachránim.” Premýšľal a už za hranicou zdravého rozumu. Hodinky si odopol a podal jej ich.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Smrtka hodinky nevzala, vystrela sa a kostnatý prst teraz smeroval zaňho, kamsi ďaleko do tmy.

Bez váhania sa rozbehol naznačeným smerom. Sčista-jasna si spomenul ako v honbe za úspechom podvádzal, aby jeho firma obstála v štátnych zákazkách.

“Zbavením sa hodiniek sa určite od týchto hriechov očistím.” Premýšľal a zastal.

Smrtka stála opäť pred ním a ukázala na bezdomovca, spiaceho pri odpadkových košoch. 

“Tak tomuto hodinky nikdy nedám!”

Temné diery očí sa naňho upierali prísne. Priam počul jej tvrdé slová, “hodinky alebo život!”

“Môj život má predsa väčšiu hodnotu a keď môžem odčiniť nejaký ten prehrešok...” Rozhodol sa s ťažkým srdcom. Potom hodinky pripol spiacemu na ruku.

S ľahkosťou ktorú pocítil vykročil a dokonca sa mu zazdalo, že vie kadiaľ sa má dať.

Keď sa znovu obzrel, zaúpel. Smrtka bola za ním. Visela strnulo medzi nebom a zemou.

“Čo chceš!” Zvolal a veľmi sa túžil ako malý chlapec schúliť v bezpečnom matkinom náručí.

Jej dlhý, kostnatý prst teraz smeroval k jeho náprsnému vrecku v ktorom mal peňaženku a v nej nielen peniaze.

“Nie!” Skríkol rozhodne, keď Smrtka ukázala na prostitútku spiacu na lavičke.

Vedel, že ak príde o peňaženku, celý jeho život sa nenávratne zmení. Smrtka však bola neoblomná a bezcitná. Keď si v slovo “bezcitná” zopakoval, spomenul si, že sám iba málokedy prejavil súcit.

“Možno mám práve takto šancu na nápravu.” Premýšľal a peňaženku jej predsa položil do lona.

Ihneď pocítil až neuveriteľnú voľnosť. Teraz mu nezáležalo na tom kde sa nachádza. Odrazu bol svet jednoduchší, krajší, príjemnejší.

Keď ju uvidel znovu, nezľakol sa.

“Chcem byť lepším človekom. Čo mám teda ešte vykonať?” Tušil, že nastal čas vzdať sa obleku.

Smrtka ukázala prstom, ktorý pripomínal pazúr, na muža vystupujúceho z autobusu. Mohlo by sa zdať, že je jeden z mnohých, no nebol. Viktor ho odkiaľsi poznal.

Muž mal v smutnej, unavenej a strhanej tvári bezduchý, prázdny výraz vyčerpania z práce.

Viktor si spomenul na nadčasy ktoré svojim zamestnancom nepreplatil. Oblek, ktorého sa poľahky zbavil podal prekvapenému mužovi.

“Teraz sú tie strašné skutky odčinené!” Povedal, keď k smrtke opäť pristúpil.

Smrtka vystrela kostnatý ukazovák naposledy, tentokrát priamo naňho.

Viktor pochopil a jeho duše sa zmocnil ohromný strach.

“Rozumiem, chceš moju dušu. Chceš mňa.” Hlesol a uvedomenie, že dostal možnosť odčiniť hriechy mu dodalo odvahu.

V duchu sa rozlúčil so svojimi kolegami, zamestnancami, zákazníkmi, so svojim životom ktorý bol takmer celý iba o odriekaní si pôžitkov a budovaní kariéry. Odpustil všetkým o ktorých bol presvedčený, že mu ukrivdili a vykročil.

Posledný krát na tomto svete zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a cítil ako ho jej chudá, kostnatá a studená ruka pevne zovrela. Pocítil zvláštnu krátku, rýchlu bolesť, hlboko v hrudi a bolo po všetkom.

***

Nedozerne vysoká, monštruózna brána bola takmer celá počmáraná rôznymi Bohorúhačskými nápismi a kresbami. Spoza brány sa rozliehali desivé náreky a kvílenie strašného utrpenia neživých bytostí.

“Nerozumiem. To je predsa peklo!” Obrátil sa zdesene na Smrtku.

“Vzdal som sa predsa majetku, peňazí, celého života!” Nariekal.

“A ty si myslíš, že to stačí?! Najvyšší sudca položil na misky váh tvoje skutky. Výsledok je nezvratný!” Odvetila.

Brána sa otvorila a tie najodpornejšie a najohavnejšie bytostí nad ním prevzali od moc.

“Čo to má znamenať?! Rozdal som predsa všetko! Všetkého som sa vzdal!” Volal márne.

Keď sa brána za nimi už - už zatvorila, Smrtka mu ukázala celú skutočnosť.

Bezdomovcovi, prostitútke a dokonca aj manažérovi svojimi vecami, ktoré im daroval zničil ich životy.

Viktor pochopil, že v jeho živote sa nenájde ani jediný dobrý skutok, ktorý by ho zachránil.

“Ak by som mohol žiť ešte raz, žil by som celkom inak.” Bola jeho posledná myšlienka, keď sa brána s rachotom zatvorila a jeho duša sa prepadla do temnoty.

Príbeh je dostupný Z A D A R M O na Google Play Books a čítateľný na zariadeniach so systémom Andorid, iOS a tiež na čítačkách elektronických kníh.

Na Dušičky (SIla svedomia) k vypočutiu na youtube

Peter Slivovic

Peter Slivovic

Bloger 
  • Počet článkov:  66
  •  | 
  • Páči sa:  21x

"Smysl a cíl života, nejvyšší jeho moudrost a pravda jest: Krása, Krása, Krása!Pod všemi formami, pod všemi jmény!Ona jest oným Kralovstvim božím, které je v nás, které máme hledati."Jan Zrzavý Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu