O Pútnikovi

Autor: Peter Slivovic | 2.12.2018 o 18:24 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Každú Nedeľu v Decembri jeden blog na spríjemnenie Vianočného obdobia. Budem rád za spätnú väzbu v komentároch. Príjemné čítanie :)

Pútnik sedel na studenej podlahe v úplnej tme a po zjazvenej, neupravenej tvári mu stekali slzy. Bolo to už dávno keď naposledy plakal. Odvtedy sa zmenilo toľko tvárí, vecí, názorov, a koľkým ublížil... 

Keď ho konečne chytili, zaujímalo ich jediné, kde ukrýva dôkazy, ktorými ich vydieral. Odmietal im bezpečný ukryť prezradiť, pretože veril, že pokiaľ ich nedostanú, nechajú ho nažive. Jeho život nemal veľkú hodnotu dokonca ani v jeho vlastnom merítku avšak predsa to bolo to jediné čo mu naozaj patrilo. 

Únoscovia sa ho najskôr pokúšali kúpiť a keď nepochodili, nasledovali vyhrážky a škaredé mučenie. Nič im nevyzradil. Na bolesť bol dávno zvyknutý. Skúšali ho vyhladovať, snažili sa z neho všakovakými spôsobmi vypáčiť informácie, no neúspešne. Čím tvrdošijnejšie naňho naliehali, tým tvrdošijnejšie mlčal. Napokon ho nechali samého v tme napospas jeho svedomiu a myšlienkam. 

Pútnik postupne zistil, že ak by ho mučili ďalej, bolo by to menej nepríjemné ako keď ho nechali takto samého. Spočiatku si to neuvedomoval a zúril, trieskal do pevných dverí, do stien, klial avšak potom celkom vysilený klesol na studenú kamennú dlážku. Až potom prišli skutočné muky. Najskôr bol presvedčený, že ho klamú zmysly avšak keď hmatal vôkol seba, s hrôzou zistil, že v tme nie je sám. V tme s nim boli všetci ktorých zavraždil. Cítil ako k nemu vystierajú kostnaté ruky, ako naňho upierajú svoje dávno mŕtve oči v ktorých nebolo nič než výčitka. Práve toto trápenie mu spôsobovalo väčšie muky než hlad či smäd alebo smiešne mučenie jeho katov. Jedinou hmatateľnou spoločnosťou v tejto príšernej tme mu boli krysy na ktoré si rýchlo navykol. 

Vôbec nevedel koľko ubehlo dní keď sa z tmy vynoril jeden z únoscov a vyjavil, že dokumenty už našli a na svitaní ho popravia. 

Sám ostal prekvapený ako táto správa naňho zapôsobila. Smrti sa nebál nikdy predtým a nebál sa jej ani teraz. Vždy si smrť predstavoval ako situáciu kedy je potrebné nastúpiť na novú, neznámu cestu. Sám sa veľakrát púšťal do neznáma a mnohokrát začínal odznova. Prekvapilo ho, že odrazu zatúžil po živote. Nebolo tomu tak z dôvodov sebeckých, ale odrazu chcel svoj život zmysluplne žiť pre iných. Túžil sa stať posledným z posledných a iným svojou službou uľahčovať trápenia. 

Pokorne teda pokľakol a v tichej modlitbe prosil Najvyššieho, aby mu dal znamenie ktorou cestou sa má vydať. “Mám sa poddať a odovzdať smrti alebo sa pokúsiť žiť pre iných?” Pýtal sa v duchu a prosil o odpoveď až kým vyčerpaný zaspal. 

“Vstávaj!” Zobudil ho jeden z únoscov bezcitným kopancom. 

Pútnik sa postavil a bez slova vykročil. Prekvapilo ho, keď uvidel v kruhu medzi únoscami sedieť malého chlapca. Plavovlasý chlapec naňho uprel pohľad plný nádeje a detskej radosti ktorým si ho okamžite získal. 

“Hej, Pútnik, dnes je tvoj veľký deň, čó?” Zachechtal sa kapitán. “Tento mladý ťa prišiel vykúpiť!” Všetci vypukli v hurónsky smiech. 

Chlapec k nemu obrátil tvár a ich pohľady sa stretli v rozpomenutí sa na dávno zabudnuté spomienky. 

“A vieš ty čo?!” Kapitán vstal a rozšafne k nemu podišiel. “Aby sa o nás nehovorilo, že sme nejaké netvory, tak som súhlasil!” Zvolal. 

“Čožee?!” Prekvapenie sa nieslo od zločinca k zločincovi. 

„Počuli ste? On súhlasil!“ Pohoršovali sa ďalší. 

“Rozhodol som!” Zvolal kapitán a obrátil sa k chlapcovi, “je Tvoj! Practe sa mi obaja z očí! Choďte kam sa vám zachce. Zasmial sa a pokynul kumpánom aby Pútnika prepustili. 

Chlapec ho vzal za ruku a Pútnik sa mu načisto odovzdal. Kráčal za nim pokorne ako ovečka za pastierom. Keď už mali hodný kus cesty za sebou, posadili sa k skromnému jedlu. Chlapec mu bez vyzvania vyrozprával svoj príbeh. Vyjavil mu, že prišiel o rodičov a tak sa rozhodol blúdiť svetom a pomáhať núdznym až pokým nepocíti, že s tým má prestať. Keď sa mu do rúk dostali dokumenty, ktoré zločinci hľadali, vyhľadal ich a ponúkol im ich ako výkupné. 

„Povedal som si, že ak budú súhlasiť, navrhnem ti aby sme svetom putovali spolu.“ Dodal a neprestajne naňho upieral dedinsky čisté oči. 

Pútnik ho počúval a dlho si každé slovo v hlave ukladal, spájal, rozoberal až napokon chlapcov návrh s radosťou prijal. Pochopil, že toto je odpoveď Najvyššieho na jeho vyslyšanú modlitbu. 

Spolu potom putovali veľmi dlho, zažili nemálo dobrodružstiev a pomohli nejednému nešťastníkovi kým sa ich cesty rozišli a pútnik konečne našiel svoj pokoj. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Tomáš Prokopčáka

Vy nie ste žiaden antisystém. Ste mainstream

Ako sa nám pod rukami zmenila Európa.

EKONOMIKA

Kočnerove výpovede nesedia. Klamal o zmenkách súdu alebo polícii?

Kočnera vypočúvali pre vraždu Valka.


Už ste čítali?