Na jednej zo staníc nastúpil mladý chalan od pohľadu nezapadajúci do vyššej spoločnosti. Podľa nekontrolovaných pohybov a tikom v tvári mi bolo ihneď jasné, že pravidelne užíva látky umožňujúce na prchavý okamih opustiť realitu.
Ako to u mňa býva zvykom mal som slúchadlá a hudba mi do uší naplno revala. Potreboval som nezaspať.
Chalan sa takmer okamžite vrhol na starších turistov a čosi im nadšene vykladal.
Spozornel som. Také nadšenie aké prejavoval som už dávno nevidel. Turisti boli napätí a nijak naňho nereagovali. Vôbec som sa im nečudoval. Jeden nikdy nevie čo od takéhoto indivídua vystane. Nebral ani najmenší ohľad na ich ignoráciu a živo im ukazoval akýsi zložený papier, ktorý zas poskladal a vrátil do vrecka.
Až teraz som si ho obzrel poriadnejšie. Čisté tenisky adidas, dôsledne ostrihané nechty, kraťasy, niekoľko – denné strnisko, čisté tričko, strapaté hnedé vlasy, kruhy pod očami, hrubé členky a na ruke žiadne hodinky. Nemohol urobiť nič čo by som nepredvídal.
Myslím, že zachytil môj uprený pohľad. Rýchlo sa obrátil a povzbudený pohľadom, ktorý som neodvracal, rovnako ako v prípade staršieho páru turistov, aj mne začal čosi vykladať.
Pomaly som hudbu pozastavil a z uší si zložil slúchadlá. Bol som tak strašne unavený no ešte viac som bol zvedavý. Chalan medzitým neustále živo gestikuloval a rozprával a rozprával snažiac sa prekričať rachot súpravy.
“Ty si cudzinec, hihi, hneď som to spoznal.” Škeril sa a skôr než som stačil odpovedať prešiel na lámanú angličtinu až mi to trhalo uší. “Áj”.. patrím k ...” Hluk súpravy ho prehlušil. “Áj,” kričal a ukazovákom si ďobal do hrude. Netušil som ku komu patrí no vzápätí si vyhrnul tričko a hrdo ukázal na obrazec vytetovaný na hrudi.
“Čo to je?” Poriadne som obrazec nerozoznal. “Lebka s krídlami?!” Skôr, než som si tetovanie stačil obzrieť dôslednejšie, zhrnul tričko a rýchlo pokračoval ďalej.
“Máááj..” Zas som nerozumel kvôli hluku. “Áj odletieť.. “Aj fláj” s Antonov.. Nie jeden, “tú”, nie jedna! Tú!” Antonov...”
Nedokázal som sledovať jeho myšlienky, poriadne som mu ani nerozumel avšak fascinovalo ma jeho nadšenie. Nech sa mi pokúšal povedať čokoľvek, nech sa nachádzal v akomkoľvek vesmíre, veril mu s priam detinskou naivitou.
Z vrecka potom vytiahol papier, ktorý predtým ukazoval postarším turistom, “Áj” patriť! K ním patriť! Pozrieť!” Strčil mi papier pred nos a prstom ukazoval na logo v hlavičke. Skôr než som sa na papier pozrel, už ho poskladal späť do vrecka.
“Ty si môj človek! Rozumieš mi.” Dodal a bez okolkov mi s úsmevom podal ruku. Rozpačito som mu ju stisol a obaja sme potom vystúpili do stanice.
Založil som si naspäť slúchadla a pozoroval ako zastavil ďalších turistov a s neskrývaným nadšením im začal vykladať predpokladám, že to isté čo mne. Pousmial som sa stúpnuc na eskalátor. Toľké nadšenie som už dávno u nikoho nevidel.
A vtedy mi to napadlo...