O dozrievaní

Autor: Peter Slivovic | 13.10.2019 o 7:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  54x

Poznáte ten pocit, keď niečo veľmi chcete a všetko vaše čakanie sa javí ako márne? Hodiny, mesiace, roky čakáte na jeden jediný okamih, jediný moment, jedinú udalosť ktorá nie a nie prísť?

Ja to poznám veľmi dobre, dokonca si občas myslím, že to nikto nepozná lepšie a uvedomujem si, že celý náš život súvisí s čakaním a čím skôr to pochopíme, tým pre nás lepšie.

Vôbec tým nechcem povedať, aby sme žili v apatickej ľahostajnosti, ale aby sme si uvedomili, že to čakanie je pre nás a naše životy nesmierne dôležité, má svoj zmysel a bez neho to jednoducho nejde.

Či sa nám to páči alebo nie, sme a zrejme navždy budeme, veľmi úzko spojení s prírodou, ktorá nás obklopuje a jej cyklami. Nie je preto nič výnimočné, že nás príroda svojim vplyvom formuje, alebo ak chcete, učí, ako to s nami a našimi životmi vlastne je. Už od začiatku si naši predkovia v mnohých ohľadoch brali z diania vôkol seba príklad a práve toto počínanie im pomohlo lepšie pochopiť kolobeh života. Rozumeli veciam, ktoré my už nevieme, alebo sme ich už zabudli, a to im v mnohých ohľadoch zjednodušovalo ich životy a dovoľovalo tak zamerať sa na to skutočne dôležité.

Myslím si, že naša spätosť s prírodou je stále tak silná, že sa naše životy odzrkadľujú v jej cykloch a tak, ako musíme čakať, kým dozreje ovocie a my si ho budeme môcť vychutnať, tak musíme počkať kým do našich životov príde niečo, čo tam veľmi túžime mať.

Inokedy môžeme čakať márne a práve vďaka času ktorý máme si nezriedka uvedomíme, že je lepšie ak nám čosi o čo sme prosili nebolo dopriate či sa nepodarilo dosiahnuť či alebo získať.

Aký teda zaujať k celej tejto problematike postoj? Ako byť trpezlivý? Ako sa naučiť neprepadať zúfalstvu, že sa nič nedarí a všetka naša snaha končí ako hrach hádzaný o stenu?

Znovu sa ohliadnime do minulosti a nevymýšľajme nič čo už je dávno vymyslené. Poučme sa zo skúseností našich predkov a čas, ktorý máme zameraj na prípravu „zberu ovocia“

Ľahko sa môže stať, že nás náš sen zastihne nepripravených a my sa zľakneme zmeny pred ktorou sa odrazu ocitneme a napneme všetky sily aby sme sa vrátili naspäť do zóny komfortu, kde to už poznáme a kde nám je vlastne dobre.

Každý deň sa pripravujeme na skutočnosť, že dostaneme o čo prosíme. A ak sme si celkom istí, že to naozaj chceme, všetkou svojou vôľou sa zamerajme na kroky, ktoré podnikneme potom.

Naostatok neprestávajme ďakovať. Ďakujme každý deň, pri každej príležitosti, pretože jedine tak si budeme neustále pripomínať a nezabudneme, že sme dostali to o čo sme prosili alebo naopak nedostali a je to takto lepšie.

Čím viac si budeme tieto veci uvedomovať, tým naša dôvera v “možné” bude silnejšia a budeme viac otvorení a lepšie pripravení na tú tajomnú, zahmlenú cestu, ktorá sa tiahne do nekonečna pred nami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?