Lebo láska je život II.

Autor: Peter Slivovic | 1.11.2019 o 9:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  25x

Jeseň je v plnom prúde a dušičkové obdobie nabáda na pohodový čas v teple s horúcim nápojom a pútavým príbehom. Začítajte sa do jedného takéhoto príbehu.

<- Prvá časť

Cesta spočiatku ubiehala bez najmenších komplikácií. Asfaltku po niekoľkých hodinách chôdze vystriedala lesná spevnená cesta a húfy turistov či cyklistov iba sem – tam nejaký samotár. V príjemnom tieni vysokých, starých stromov sa mi vykračovalo naozaj dobre. Jesenný vzduch bol presne taký aký si jesenný vzduch v lese predstavíte. Les nádherne voňal drevom, vlakom a chladom, a predo mnou sa otvárali výhľady, že som nevedel kam sa pozerať najskôr.

Všetko šlo presne podľa očakávania a tak som sa na sklonku dňa zložil na mieste na to určenom a o niekoľko minút som si rozložil stan. Najedol som sa a dlho som potom sedel pred stanom a obdivoval svetlá civilizácie hlboko podo mnou. V stane som potom, pri svetle baterky študoval mapu. Nebolo v tom nič prazvláštne a dokonca to nebolo ani potrebné no bol to môj rituál ktorému sa na podobných cestách vždy pred spaním oddávam. Skúmal som podrobne cestu ktorá bola za mnou ako aj tú ktorá ma ešte len čakala a moja fantázia pracovala na plné obrátky. Únava ma napokon zmohla a ja dodnes neviem či sa mi to iba zdalo alebo som naozaj tesne pred usnutím počul z doliny podo mnou ťahavé vlčie vytie. Unavená myseľ to pripísala vetru a dovolila mi zaspať s pocitom bezpečia.

Ráno som sa zobudil omnoho neskôr než som pôvodne plánoval. Deň sa znovu zdal byť príjemný, slnečný presne ako predpovedali meteorológovia. Keďže som ale vedel, že sa nemám kam ponáhľať, nevadilo mi to. Po raňajkách a najmä rannej káve som zbalil stan a pokračoval v príjemnej nálade vytýčeným smerom.

Cesta rovnako ako predchádzajúci deň ubiehala v najlepšom poriadku. Vzduch bol nádherne svieži, výhľady dych berúce a nohy príjemne boleli. Spomenul som si na otca ktorý by mi v tejto situácii určite s úsmevom povedal, “ak ťa bolia nohy, je to znamenie, že žiješ.” Zastavil som nespočetne veľakrát aby som sa pokochal všetkou tou nádherou a pokojom ktorý človek potrebuje a nenájde nikde inde než medzi stromami.

Prišlo to znenazdajky, ako blesk z jasného neba. Zastal som a napäto, všetkými zmyslami vnímal svet navôkol. Niečo nebolo v poriadku. V prvom okamihu mi nebolo jasné čo to je. Všetko mi to došlo až omnoho neskôr, keď už bolo neskoro. Keď nad týmito udalosťami teraz premýšľam, ešte stále som sa mohol vrátiť a všetko by bolo normálne, presne také aké to všetko má byť.

Skôr než sa zotmelo som si znovu rozložil stan a zapálil oheň aby som si zohrial jedlo avšak uvoľniť sa mi už  nepodarilo. Znovu som potom zaliezol do stanu s baterkou a mapou. Uši som mal napäté ako zajac, prudko som sebou trhol pri každom zvuku a dal by som ruku do ohňa, že niekto sa niekoľko krát prešiel popri mojom stane. Nie som žiaden strachopud ale nepríjemný pocit ktorý som zavnímal doobeda v spojení s neschopnosťou uvoľniť sa vybičoval moje zmysly do krajnosti.

Celú noc som sa iba prehadzoval a ani na chvíľu som nezažmúril oka. Teraz som si istý, že to bolo zavíjanie vlkov a to ma nanajvýš znepokojilo. “Kde by sa tu nabrali vlci?” Nešlo mi pochopiť. “Verím, že ich nestretnem.” Honili sa mi myšlienky hlavou.

Napokon som ráno vstal celý dolámaný a namrzený. Chvíľu som premýšľal, že nikam nepôjdem a ostanem tu ešte jednu noc aby som si poriadne odpočinul avšak pohľad na oblohu okamžite zmenil môj názor.

Obloha síce bola stále nádherne azúrová avšak ja som sa nenechal zmiasť. Ihneď som na internete v mobile skontroloval počasie a zaúpel som. Predpoveď zmenili a po novom udávali, že sa na krajinu rútia silné búrky a veterná smršť. Rýchlo som znovu skontroloval mapu a uistil sa, že všetky detaily, na ceste predo mnou, mám dobre uložené v pamäti. “Ak si pohnem, do zotmenia dorazím k horskému hotelu.” Mrmlal som sám pre seba ako to mám vo zvyku. “Musím si ale dať veľký pozor a neminúť odbočku z červenej na zelenú turistickú cestu, inak bude zle.” Rozmýšľajúc nad cestou som ešte raz prepočítaval čas, vzdialenosť , rýchlosť a na hodinkách nastavil časovač na približný čas keď asi budem na križovatke.

Vyrazil som. Teraz som sa nezastavoval a neobdivoval úžasné scenérie hoci ma lákali a vyzývali. Cítil som nepokoj, zo zmeny počasia, ktorý ma poháňal k rýchlejšiemu a rýchlejšiemu postupu. Na nebi sa stále nenachádzal ani jediný mráčik ale ja som už vnímal sparno a pociťoval rozdiel vo vánku ktorý mi ovieval tvár. Bol akýsi iný než doteraz, akoby málinko chladnejší.

Konečne, krátko po poludní som zastavil aby som zjedol konzervu ktorú som mal pripravenú na obed pre tento deň. Obloha sa mimovoľne začala meniť. Najskôr slabý vetrík privial pár oblakov a napokon sa celá obloha odrazu, v priebehu niekoľkých minút celá zahalila ťažkými mrakmi tmavo – olovenej farby. Vietor zosilnel a húdol si svoju prastarú pieseň medzi nahými konármi starých stromov ktorú hudie už milióny rokov.

Zaklial som. Toto sa mi nepáčilo. Zmena počasia prichádzala rýchlejšie než som očakával. „Nemám dosť času!“ Hrozil som sa neblahej budúcnosti. „Nestihnem doraziť do hotela skôr.“ Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že sa pokúsim utáboriť. Stan som mal dostatočne pevný a kvalitný aby odolal aj takémuto nečasu avšak bolo to nebezpečné. Hrozilo, že vietor zlomí strom. Napokon som sa rozhodol, že tento nápad si nechám až ako poslednú možnosť. Predsa len, ak sa môžem vyspať v horskom hoteli, bol by som blázon nevyužiť to a ešte riskovať život. Hotel bol ešte pekný kus cesty predo mnou a mne neostávalo nič iné iba pridať do kroku.

Teraz som takmer bežal vzdorujúc vetru ktorý sa do mňa opieral viac a viac a vôbec ma neprekvapilo, keď na mňa spadli prvé kvapky. V duchu som závidel skupinke cyklistov ktorí sa závratnou rýchlosťou prehrnuli okolo mňa. Ich úmysel mi bol celkom zrejmý. “Určite sa s nimi stretnem v hoteli.” Uvažoval som, zatiaľ čo vzduch bol čoraz ťažší presýtený elektrizujúcim vibrovaním. Rýchlo som seba i batoh zabezpečil proti zmoknutiu a bez ďalšieho otáľania pokračoval. Sotva sa mi cyklisti stratili z dohľadu kdesi v doline, les sa ponoril do tmy akoby náhle nastala noc a z oblohy sa začal liať dážď akoby niekto otočil kohútikom.

Pri každom kroku som sa ostražito obzeral nielen preto, že som musel pri každom kroku dávať veľký pozor na klzký povrch ale najmä kvôli časovaču, ktorý ma upozornil, že by som mal byť blízko. Po križovatke sa akoby zľahla zem. Najskôr som sa ubezpečoval, že je ešte stále predo mnou a keď som zistil, že tomu tak nie je, pocítil som značné znepokojenie. Napokon som sa zastavil a baterkou si posvietil do mapy. Nesedelo to! Všetko bolo inak. Podľa mapy som mal stúpať a ja som naopak celý ten čas klesal. Obchádzal som pod vrcholom kopec ktorý tam nemal byť! Nechápal som ako je to možné. Bol som si úplne istý, že som z cesty nemohol zísť. Opakovane som skúmal mapu. “Nie, nikde sa nedá zísť do takéhoto pozvoľného klesania,” uvažoval som v čoraz väčšej panike.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Blog Transparency International

Čo o morálke sudcov hovorí, keď kopírujú motivačné listy

Je to fakt veľa žiadať od sudcov, aby mali charakter neopisovať?


Už ste čítali?