Lebo láska je život III.

Autor: Peter Slivovic | 2.11.2019 o 8:10 | (upravené 3.11.2019 o 14:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  41x

Jeseň je v plnom prúde a dušičkové obdobie nabáda na pohodový čas v teple s horúcim nápojom a pútavým príbehom. Začítajte sa do jedného takéhoto príbehu.

Druhá časť

Ako jediný dobrý nápad mi prišlo vzdialiť sa z cesty a vyšplhať na vrchol kopca, rozhliadnuť sa a  skúsiť sa nejak zorientovať. To bolo ale rovnako nešťastné rozhodnutie ako každé iné ktoré som v ten deň urobil. Tma bola hustejšia a nepreniknuteľnejšia než v noci, svah strmý a všetko navôkol klzké a mokré. Konár ktorého som sa chytil a kam som preniesol celú váhu sa mi vykĺzol spod ruky ako had a ja som stratil balans. Letel som niekoľko metrov, tvrdo som dopadol na zem, späť na cestu z ktorej som odbočil a potom, hoci som sa všemožne snažil zachytiť čohokoľvek, som sa prevrátil cez jej okraj a letel do hlbokej rokliny. Všetko sa to udialo neuveriteľne rýchlo, akoby to trvalo iba necelú sekundu.

“Kvap - kvap, klop – klop.” Počul som klopkanie alebo cítil kvapkanie? Dnes už presne neviem. Keď som však znovu začal vnímať ešte stále pršalo a bola hlboká tma. Nado mnou sa skláňal odporný starec a škeril sa bezzubými ústami.

“Vstávaj, tu nemôžeš iba tak ležať! Si na súkromnom pozemku!” Škriekal a bezcitne mi bakuľou štuchal do rebier.

“Nevidíte, že som zranený?!” Oboril som sa naňho keď som zistil, že mi z rany nad pravým obočím steká pramienok krvi. Hlava ma nesmierne bolela akoby mi ju malo každú chvíľu roztrhnúť a v ušiach mi nepríjemne zvonilo. Cítil som do kosti zachádzajúcu zimu ktorá mi drkotala zubami. Inak som bol ale prekvapivo v poriadku. Pokúsil som sa vstať a s hrôzou som zistil, že na chrbte ani nikde pri sebe nemám batoh.

Okamžite som vyskočil na rovné nohy, zatackal sa a vyplašene som sa obzeral. V tom batohu som mal všetko. Bolo tam jedlo, doklady, mapa, oblečenie, proste všetko! “Kde je môj batoh?!” Vykríkol som a odporný starec sa neprestával usmievať tým svojim nepríjemným, bezzubým úškrnom. Pocit ktorý som z neho mal ma varoval, že musím si dávať veľký pozor. Akoby to ani nebol človek.

“Čo sa to tam deje?!” Z tmy sa vynoril bledý, vysoký statný muž s cylindrom na hrdo vztýčenej hlave. Oblečený mal tmavý, dlhý kabát s vyhrnutým golierom a na nohách vysoké čižmy. Najviac ma však upútala jeho tvár. Mal starostlivo zastrihnutú briadku a oči tak hlboké a prenikavé či skôr uhrančivé, že som jeho pohľad nedokázal vydržať a rýchlo som odvrátil zrak.

“Pane,” starec sa mu servilne niekoľko krát uklonil, “tento tu” ukázal na mňa bakuľou, “sem vtrhol a ešte si dovolil po mne ziapať, že som mu ukradol batoh!”

“To nie je pravda!” Bránil som sa, “len som sa pýtal kde je môj batoh!” Nedokážem vysvetliť prečo, ale vedel som, že tomu mužovi môžem plne dôverovať. Že je to správny muž a spravodlivý človek.

“Poďte so mnou, mladý muž,” hlesol chlap po tom ako si ma dlho obzeral skúmavým pohľadom a potom vykročil ráznym krokom. Vôbec sa neohliadal či mu stačím alebo nie.

Starec si ma posmešne premeral a čosi zamrmlal. Mám pocit, že to bolo “a už si náš,” ale bol som tak otrasený, uzimený a zmätený, že som si nebol vôbec istý a tak som nad tým v duchu mávol rukou. Vysoký muž ma viedol stemnenou ulicou po oboch stranách lemovanou opustenými drevenicami. Bol som presvedčený, že nijakú opustenú osadu som na mape nevidel. Celé mi to pripadalo strašne podivné či skôr až strašidelné. Cítil som sa ako v inom svete, inej realite. Toto miesto vo mne vyvolávalo pocity a spomienky o akých som dovtedy ani netušil, ktoré mi nepatrili. Premýšľal som akí ľudia tam asi žili a kde všetci sú. Vedel som, že obyvatelia tejto tajomnej osady boli šťastní. Skutočne šťastní.

Onedlho sme zastavili pred kamenným domom či skôr zámkom ktorý ako som v tme dokázal rozoznať musel byť minimálne z minulého storočia. Z troch okien na prízemí do noci blikalo teplé, oranžové svetlo ohňa. „Je tam teplo,“ prebehlo mi mysľou a akoby som odrazu chytil druhý dych. Stále som vnímal podivnú tajomnú atmosféru ktorá na tomto neobyčajnom mieste panovala. Bolo to zvláštne očakávanie akoby sa každú chvíľu malo čosi prihodiť, akoby na každý môj krok číhalo čosi zlovestné z tmy navôkol.

Vstúpili sme do priestrannej haly zariadenej masívnym nábytkom a mäkučkým kobercom, na konci ktorej horel oheň v krbe a muž, ktorý nás viedol odkiaľsi vytiahol a podal mi župan so slovami aby som si nechal oblečenie usušiť pred krbom. Potom vyšiel vŕzgajúcim dreveným schodiskom a pritom ma ubezpečil aby som si spravil pohodlie a, že za mnou pošle svoju dcéru ktorá sa o mňa postará. Nedokázal som sa voči nemu ubrániť pocitu blízkosti a dôvery. Stačilo pár minút v jeho spoločnosti a takmer úplne som sa uvoľnil a môj vnútorný hlas ma ubezpečoval, že mu môžem bez obáv dôverovať. Bol to neopísateľný pocit ktorý som dovtedy nepoznal. Presne opačne, zlovestne, na mňa pôsobil starec ktorý ma ani na okamih nespustil z očí.

Zabalil som sa teda do županu a k plápolajúcemu ohňu v krbe vystieral skrehnuté ruky. Sedel som chrbtom ku schodom a preto bolo nanajvýš znepokojujúce keď odrazu, bez akéhokoľvek zvuku sa pri mne zjavilo mladé dievča. Chvíľu som sa dokonca zľakol, že je to duch.

Bola neprirodzene bledá a šaty ktoré mala na sebe boli z bieleho hodvábu takže oranžová žiara ohňa okolo nej vykresľovala nadpozemskú auru vďaka ktorej akoby žiarila. Bol som si istý, že je to najnežnejšia a najkrajšia bytosť akú som kedy videl. Myslím, že už vtedy som sa do nej zamiloval.

Pristúpila ku mne a keď otvorený oheň ožiaril jej tvár, zaúpel som. Bolo v nej čosi neľudské. Dodnes neviem vysvetliť čo to bolo. Črty jej tváre boli tak jemné, tak dokonalé, akoby ani nebola človek avšak celá jej bytosť bola prestúpená nadpozemskou silou a inteligenciou.

So záujmom sa nado mňa sklonila a ranu nad obočím pozorne skúmala. Potom si pritiahla kreslo bližšie k ohňu a posadila sa oproti. Rozhodne ranu nepovažovala za nijak nebezpečnú či dôležitú. Jej pohľad bol silný a nepríjemný a to až tak, že únavu a bolesť postupne nahrádzal strach a túžba utiecť niekam do bezpečia.

“Mal by si odísť.” Zašeptala chladne, hlasom ktorý neakceptoval odpor.

“Nemám batoh,” odvetil som v nádeji, že získam niekoľko minút naviac v teple a suchu. “Niekde som ho stratil.”

“Nie!” Pokrútila rozhodne hlavou, “ty mi nerozumieš! Musíš odísť! Hneď! Inak ti hrozí obrovské nebezpečenstvo! Nemal si sem vôbec prísť! Nepatríš..” Nedopovedala. Schody zavŕzgali a k nám zamieril jej otec v sprievode odporného starca. Až teraz som si uvedomil ako neznesiteľne starec zapácha. Bol to zápach horší než hnijúce mäso.

Rýchlo som si v hlave skladal celkový obraz. “Dievčina sama, v dome s otcom a hrozným starcom.” Uvažoval som, “určite jej nejak ubližujú a teraz sa bojí, že budú aj mne. Chce ma ochrániť.” Toto uvedomenie ma upokojilo a dievča som si zamiloval pre jej šľachetnosť ešte viac. Pocítil som neobyčajný príval energie a rozhodol som sa, že ju odtiaľto dostanem nech by sa dialo čokoľvek, hoci aj za cenu vlastného života.

“Dáš si čaj?” Opýtal sa ma pán domu ale zrak nespustil ani na okamih z dcéry. Bol som presvedčený, že pohľad ktorým si ju premeriava je viac presýtený živočíšnom než by sa na pohľad otca k dcére patrilo. Starec mu bol neustále v pätách a aj teraz stál niekoľko krokov za ním a škeril sa zlým úškrnom.

“Áno, čaj si dám rád.” Odvetil som o poznanie chladnejšie než som chcel. Predsa len, nech sa medzi nimi dialo čokoľvek, jednalo sa o môjho hostiteľa. Už - už som sa chcel ospravedlniť ale vzápätí mi došlo, že moju odpoveď sotva postrehol. Ani na okamih nespustil zrak zo svojej dcéry a ona z neho. Akoby medzi nimi dochádzalo k zvláštnemu prepojeniu, akoby sa rozpárali myšlienkami.

Rýchlo sa obrátil a bez slova odišiel so starcom v pätách. Dievča sa rýchlo obrátila ku mne a akoby sme vôbec neboli vyrušení, naliehala na mňa znovu a znovu. Ja som však bol celkom očarený jej kúzlom a rozhodol som sa zostať kým jej nepomôžem, kým ju nedostanem do bezpečia.

Keď sa pán domu vrátil aj s čajom, dievčina odišla a ja som trpezlivo odpovedal pánovi domu na jeho tisíceré otázky. Starec sa už neukázal a preto nič nekazilo príjemnú chvíľu. Pýtal sa ma na mesto, na svet v ktorom žijem, na politiku, na jedlo... Jeho otázkam nebolo konca – kraja.

Keď som sa niečo naopak opýtal ja, zakaždým rýchlo a neuveriteľne obratne zmenil tému. Bylinkový čaj pôsobil upokojujúco a preto som rýchlo upadol do ríše snov. Precitol som náhle na hádku otca s dcérou.

„Musí odísť!  Nepatrí tu! Nie je to správne držať ho tu!“ Šeptala dcéra no jej hlas som počul jasne a zreteľne akoby stála tesne pri mne. “Pošli ho preč!”

„Nie!“ Odporoval jej otec. „Musíme využiť to, že je tu. Je to jedinečná príležitosť ktorá sa nemusí už nikdy opakovať! Obaja sa zhodneme na tom, že je potrebné posunúť celú záležitosť zas o kus ďalej! Sama to chceš už dávno.“

„Je mi to ľúto, slečinka ale Váš otec má pravdu.“ Počul som ako sa do debaty zapojil aj starec. „To, že je tu je ohromná príležitosť na akú už dávno čakáme. Niekoľko takýchto príležitostí sme už premrhali.“

Netušil som o čom je reč, o akej príležitostí to hovoria ale vedel som, že musím okamžite preč. Oheň v krbe dávno dohorel ale mne, zachumlanému v nádherne rozvoniavajúcich ovčích kožušinách bolo dokonale. Napriek všetkej vynaloženej snahe vzdorovať pohodliu, som zaspal.

Zobudil som sa akoby do celkom iného sveta. Dievča stálo pri mne a bez slova mi podalo moje uschnuté oblečenie. Potom ma na raňajky kde už na mňa za stolom čakal otec a odporný starec – očividne jediní obyvatelia rozľahlého sídla.

Uvoľnenú atmosféru ktorú sa mi pokúšali naservírovať som im ale neuveril. Rozhovory ktoré viedli a ktorými sa ma snažili presvedčiť, že je vlastne všetko v poriadku boli nútenejšie než si uvedomovali. Všimol som si ale nevídanú zhodu. Miestami to vyzeralo, že vedia presne kto čo chce povedať skôr než to povedal. Takisto mojej pozornosti neuniklo, že jedla ani nápojov ktoré mali pred sebou sa ani nedotkli.

Záver

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Traja obvinení v kauze výbuchu bytovky idú do väzby

Bytovku budú rozstrihávať špeciálnymi kliešťami.

Ministerka zdravotníctva Kalavská podá demisiu

Informovala o tom hovorkyňa ministerstva.


Už ste čítali?