Lebo láska je život IV

Autor: Peter Slivovic | 3.11.2019 o 14:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  33x

Jeseň je v plnom prúde a dušičkové obdobie nabáda na pohodový čas v teple s horúcim nápojom a pútavým príbehom. Začítajte sa do jedného takéhoto príbehu.

3tia časť

Vonku neprestávalo pršať a mne to celkom nahrávalo do kariet pretože nakoľko som sa cítil odpočinutý, a plný síl, bol som rozhodnutý dievčaťu dopomôcť k úteku. V mysli som si pripravil jednoduchý plán a hoci som bol veľmi hladný, začal som ho realizovať. V tanieri som sa viac prehrabával ako jedol a snažil som sa spomenúť si na najtrápnejšie situácie ktoré som zažil len aby som bol v tvári čo najčervenejší. Potreboval som ich presvedčiť, že začínam chorľavieť aby ma neposlali preč.

Konverzácia pri stole po chvíľke začala viaznuť a ja som sa snažil dozvedieť aspoň niečo čo by mi pomohlo zorientovať sa kde som a ako som sa tam dostal. Pýtal som sa kde sme, ako ďaleko je to na turistický chodník a snažil som sa pochopiť ako je to možné, že som zišiel z cesty. Pán domu bol v odpovediach neochotný, každé slovo akoby viackrát vážil a nepodal mi ani jedinú presnú odpoveď.

Keď neskôr všetci kdesi zmizli, mne neostávalo nič iné iba sa prechádzať po dome ako uväznená zver. Za jednými dverami z nespočet som začul zvuky ktoré ma utvrdili, že obyvatelia domu sú pokope a sú so mnou v dome. Dvere však ako som napokon aj predpokladal, boli zamknuté.

Pohrával som sa s myšlienkou vyjsť si na prechádzku avšak dážď a studený vietor ma od toho rýchlo odradil. Zvyšok dňa som sa teda pozeral z okna a obdivoval dokonale pokojnú dolinu posiatú sem – tam drevenicou.

Znovu sa zomrelo a ja som rovnako ako deň predtým aj teraz sedel pri kozube a hrial sa. Znovu ku mne podišla na prvý pohľad slabšia a ešte o niečo bledšia než predchádzajúcej noci a posadila sa oproti. „Vieš prečo odišla?“ Opýtala sa nečakane po dlhšej odmlke.

„Čo? Ja...“ Vyjachtal som. „Čo prosím? Kto?“

„Pýtam sa ťa či vieš prečo od teba odišla.“ Odvetila s chápavým výrazom. „Tvoja žena.“ Doložila, keď si uvedomila, že sa stále nechytám pričom jej oči žiarili zvláštnym svitom.

„Neviem.“ Odvetil som zmätený ako už dávno nie. „Odkiaľ vieš, že odišla?“ Hneď vzápätí mi došlo, že som zrejme rozprával zo sna a ona to započula. Pousmial som sa nad tým ale dievčine sa nepohol v tvári ani sval.

“Ak chceš vedieť prečo odišla, mal by si sa pozrieť hlbšie do seba, až do detstva.” Odvetila tichým hlasom. “Sú situácie s ktorými si sa nevysporiadal a tieto veci ťa mätú a bránia ti vo voľnosti.”

Okamžite mi v mysli vystali niektoré situácie z mojej mladosti a ja som okamžite pochopil kam týmto mieri. To však neoblo možné! Bolo nereálne, nemysliteľné vedela veci ktoré roky nosím hlboko pochované na dne svojej duše! Vtedy po prvýkrát som pocítil skutočný strach. Uvedomil som si, že mám do činenia s niečím na čo som vôbec nebol pripravený. Vydesene som vstal a pomaly začal cúvať k dverám. Nevedel som čo konkrétne chcem urobiť avšak jedná vec mi bola celkom jasná. Chcel som byť čo najskôr čo najďalej z tohto domu.

Odrazu mi všetky súvislosti začali dávať dokopy zmysel. Opäť raz som si spomenul na pocit keď som sa zrútil do priepasti a prvýkrát sa prebral. Bol to zlovestný pocit niečoho neprirodzeného. Bolo to tušenie, že veci nie sú také aké sa zdajú, že všetko je to jedna veľká ilúzia. Akoby na tomto mieste neplatili zákony fyziky, zákony nášho časopriestoru.

Zastal som pri dverách a nespúšťal pohľad z dievčaťa ktoré na mňa stále civelo bez mrknutia. Žiara ohňa okolo nej znovu vytvárala nadpozemskú auru. Napadla mi dokonca šialená myšlienka, že dom v ktorom sa nachádzam je dom duchov a prízrakov. Dvere som bleskovo otvoril a čo mi sily stačili, rozbehol som sa do studenej, Novembrovej, daždivej noci.

Ubehol som ale iba niekoľko krokov, keď som sa upokojil a začal uvažovať zas o niečo triezvejšie. Samozrejme stále ostávalo záhadou odkiaľ o mne vedela toľko veci ktoré nevedel ani nemohol vedieť nikto iný avšak všetko sa dalo logicky vysvetliť. Stačilo zachovať chladnú hlavu a dievčiu z domu odviesť. Potom budem mať dostatok času na rozhovor s ňou a na získanie všetkých odpovedí.

Zastavil som sa a hlasno oddychujúc premýšľal čo ďalej. Napokon som sa rozhodol a vrátil sa do domu. Dievčina bola ako vymenená. Objala ma a zašeptala, že dúfala v môj návrat a je rada, že som ju nesklamal. Nedokázal som vzdorovať kúzlu ktorým na mňa pôsobila. Nemal som síl brániť sa. Bolo mi okamžite jasné, že vzájomnej žiadostivosti podľahnem.

Keď som sa prebudil po nádhernom milovaní, cítil som, že telo dostalo svoje. Bola tma takže som vedel, že je hlboká noc. Vstal som a rozospato zamieril na chodbu. Odrazu som spozornel. Opäť tie isté hlasy. Napäl som sluch. Nie, to neboli hlasy. Teraz som si bol celkom istý. Nemohol som sa zmýliť.  Boli to zvuky aké nemôže vydať ľudská bytosť. Nie pri zdravom rozume.

Opatrne som dvere pootvoril. V slabom svite ktorý prenikal cez malé okienko som uvidel strašný obraz. Pán domu sedel vo vysokom kresle a na ľavej ruke mal vykasaný rukáv. Pri kresle kľačalo dievča alebo čo to vlastne bolo a ústami bolo prisaté na jeho predlaktí. Pila jeho krv a vydávala pritom odporný mľaskavý zvuk. Skôr než som sa chcel s hrôzou odvrátiť som spozoroval v rohu miestnosti svoj batoh.

Zhlboka som sa nadýchol a jediným skokom som priskočil až k oknu. Netuším kde sa vo mne nabrala toľká odvaha a rozhodnosť. Neohliadal som sa vpravo ani vľavo a zo všetkých síl sa dal na útek. Tušil som, že ak sa pustia do prenasledovania, neujdem im, no ani to mi nezabránilo zbesilo sa rútiť vpred.

Netuším ako dlho som bežal ani to ktorým smerom, spomínam si iba ako od únavy a vyčerpania padám na zem. Nohy ma neznesiteľne boleli a hruď mi šlo roztrhnúť od zrýchleného dychu. Chvíľu sa mi dokonca zdalo, že sa zadusím. Potom všetko zahalila tma.

Keď som sa konečne prebudil, neveril som vlastným očiam. Ležal som na mieste kde som si druhú noc rozložil stan. “Snívam alebo bdiem?” Divil som sa. “To predsa nie je možné!”

Cestu som potom našiel poľahky. Keď ma o niekoľko hodín neskôr vlak dopravil do cieľa, sedeli  sme s kamarátom pri pohári kvalitného vína a diskutovali neohliadajúc sa na únavu či neskorú nočnú hodinu. Všetko som mu dopodrobna rozpovedal nevynechajúc ani jediný detail, nijakú drobnôstku. Všetko čo som si pamätal, na čo som si spomenul.

Kamarát ma celú dobu sústredene počúval a keď som skončil, dopil víno ktoré mal na dne pohára a vyjavil mi, že v hore cez ktorú som prechádzal sa už stratilo bez stopy niekoľko turistov. Divil sa, že o tom nič neviem keďže pozná moju turistickú minulosť. “Stalo sa iba raz, že sa stratený turista objavil. Našiel sa, neďaleko križovatky so zeleným turistickým chodníkom, celkom dezorientovaný a horský záchranári zistili, že cez ranu na ruke stratil nebezpečne veľa krvi. Dookola spomínal časovú bránu a veľkého architekta. Nikto mu samozrejme nerozumel a bohužiaľ ani mu nedokázali pomôcť. Zomrel na podivnú infekciu ktorú nedokázali včas zastaviť. Odvtedy sa v spojitosti s týmto miestom šíria reči o tajomnom démonovi ktorý tam prepadáva pútnikov a vysáva im krv.” Kamarát uzavrel rozprávanie.

Ubehol nejaký čas a vďaka mojej neutíchajúcej zvedavosti mi postupne veci začali dávať nový zmysel. Nemám v pláne pokúšať sa vysvetliť čo si myslím, že som naozaj zažil. Chcem tieto riadky zanechať ako odkaz a žiadam každého kto si ich prečíta, nikdy neprestaňte pochybovať, pretože veci niekedy nemusia byť také aké sa na prvý pohľad zdajú. Jedine vďaka pochybnostiam bude vaša myseľ dostatočne pripravená na to čo ostáva duchu skryté. Premýšľajte a pochybujte pretože život nie je iba to čo vidíme a čo môžeme preskúmať zmyslami.

Pochybujte, pretože Láska je život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Blog Transparency International

Čo o morálke sudcov hovorí, keď kopírujú motivačné listy

Je to fakt veľa žiadať od sudcov, aby mali charakter neopisovať?


Už ste čítali?