Zlý sused I.

Autor: Peter Slivovic | 15.2.2020 o 18:40 | (upravené 18.2.2020 o 9:57) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny....

Podivný príbeh, ktorý vám chcem rozpovedať začal už v dobe, keď som ešte ako neskúsený holobriadok po prvýkrát vyletel z rodného hniezda rovno do náruče vysokej školy.

Bohužiaľ som bol natoľko neskúsený a zároveň som natoľko veril vo vlastné schopnosti až hrozilo reálne riziko, že zostanem bez ubytovania. Hrozbu sa mi našťastie podarilo včas zažehnať naďabením na inzerát o prenájme staršieho bytu za rozumnú cenu.

Bol to malý, prízemný ale zato útulný byt, zariadený vkusne, hoci nábytok som nemohol považovať za moderný. Dostupnosť do centra, školy či do prírody bola vynikajúca a tak hneď po obhliadke som podpísal zmluvu a nič už nestálo v ceste sťahovaniu.

Ubehol krátky čas kým som sa zoznámil s obyvateľmi môjho vchodu a rovnako krátko trvalo kým som sa s nimi, aj bez môjho prílišného snaženia, spriatelil. Boli to starší, pôvodní obyvatelia, ktorí si pamätali dokonca aj stavbu bytovky a ich životy plynuli pomaly a potichu ako to už v jeseni života býva.

Jediný, kto o priateľstvo so mnou ani s nikým iným nestál, bol sused Jozef, samotár z najvyššieho poschodia.

Bol to čudák aký sa vyskytuje snáď iba v rozprávkach, alebo akým sa strašia malé deti. Každý kto mohol sa mu snažil vyhnúť a kto nemohol sa zvesenou hlavou ponáhľal rýchlo preč. Raz som bol náhodným svedkom situácie, kde na pozdrav malého chlapca odvrkol sarkasticky, “samozrejme, už len ty mi spravíš deň dobrým!” Naostatok sa ešte zahnal palicou, takže chlapec sa rozplakal a utekal k matke, ktorá upaľovala čo najďalej od hrozného starca.

Jeho odporné správanie by niekto mohol pripisovať nedávnej smrti jeho manželky, čo ale nebola pravda, keďže neznesiteľný bol aj predtým.

Často som si, študujúc dlho do noci, nariadil prestávku a vtedy som vypol svetlo a niekoľko minút sa díval na potemnelú ulicu. Neraz som ho uvidel ako sa vracia, podopierajúc sa o palicu, z prechádzky. Často mi zabúchal na dvere a keď som otvoril, stál tam chudý, bledý a v očiach mal podivný svit aký som jakživ nevidel. Vynechávajúcim hlasom sa ma pýtaval, či som ho videl prichádzať samotného, alebo som videl ešte niekoho iného kráčať za ním.

Spočiatku som bojoval s trápnym pocitom, že vie o mojom “špehovaní” a zároveň som sa sem – tam neubránil zimomriavkam avšak rýchlo som nad tým v duchu mávol rukou a jeho podivínske správanie pripísal na vrub starobe.

Postupne ma začal zaujímať viac a viac a vedel som, že moja zvedavá povaha mi nedopraje odpočinku kým o ňom nezistím čosi viac. Mohlo by sa zdať, že môj nepokoj zachytila a vyslyšala nejaká vyššia moc, pretože na ďalší deň u mojich dverí zazvonil chalan, približne v mojom veku, a predstavil sa ako Jozefov vnuk.

Vysvetlil mi, že dedovi sa niečo pokazilo v elektroinštalácii a tak zavolal elektrikára na ktorého bolo treba počkať. S dedom nevydrží dlho v jednom byte a tak, keďže v byte v ktorom teraz bývam ja mal dobrého kamaráta, napadlo ho spriateliť sa aj so mnou.

Proti tomuto nápadu som nič nemal, dokonca som ho nadšene uvítal a po krátkom zoznámení som v ňom dokonca objavil aj zaujímavého súpera na šachy.

Vďaka jeho častým návštevám som sa postupne a pritom z prvej ruky dozvedel všetko čo ma o Jozefovi a jeho živote zaujímalo.

Jozef nemal jednoduchú povahu a ľudí ktorých by mal rád, alebo ktorých by si vážil bolo možné spočítať na jednej ruke. V mladosti bol viac pyšný a arogantný než skromný, veľa cestoval a práve v najbúrlivejšom období svojho života spoznal svoju ženu. Bola to láska ako hrom. Miloval ju nadovšetko, dokonca viac než sám seba. Veril, že keď im bolo dopriate bok po boku sa pretĺkať životom, bude im rovnako dopriate spolu odísť aj na druhý svet.

Osud to ale chcel inak. Jeho žena, ktorú tak miloval náhle ochorela a keďže jej doktor, ktorý už dávno nemal vykonávať prax, určil nesprávnu diagnózu, zomrela. Jozef nebol nikdy altruista avšak po jej smrti sa uzavrel pred svetom ešte viac. Jediný koho vo svojom živote ako – tak akceptoval bol práve vnuk Miloš a na moje obrovské prekvapenie som pozvoľna začal jeho priazeň pociťovať aj ja.

Miloš často navštevoval svojho deda a neraz spolu zašli aj ku mne, kde sme potom nad partiou šachu debatovali o rôznych témach, ktorými sme žili a starý pán nás iba mlčky, poväčšine zamračene počúval. Výnimočne sa stalo, že sa dokonca zapojil do nášho rozhovoru a vtedy sme obaja iba mlčky počúvali a jeho slová sa nám vrývali hlboko do pamäte. Bolo to skvelé obdobie môjho života na ktoré dodnes rád spomínam.

Všetko má však svoj začiatok aj koniec a ja som musel náhle zanechať štúdium a odísť do cudziny za prácou. Bolo to tak rýchle a nečakané rozhodnutie (najmä pre mňa samotného), že som sa ani nestačil rozlúčiť s Milošom či susedmi, ktorých som si za ten čas obľúbil.

Z tých čias mi ostala v pamäti najmä jedna zvláštna situácia. Vždy, keď si na ňu spomeniem, vynára sa ako tajomná žiara z nepreniknuteľnej hmly, ktorá sa vznáša sa nad našimi životmi.

S Milošom sme boli naplno ponorení do práve rozohranej šachovej partie a Jozef sedel v kresle odkiaľ mal výhľad na dažďom zmáčanú ulicu. Odrazu vstal akoby čosi začul a zmätene sa ohliadol v snahe identifikovať odkiaľ k nemu doľahol pre nás nečujný zvuk. Potom sa obrátil priamo na mňa a zamrmlal, „mal by si sa pripraviť na cestu.“

Na žiadnu z našich prekvapených otázok nám neodpovedal a ja som skutočne o niekoľko dní odovzdával byt a odcestoval.

Život v cudzine mi spočiatku neprinášal uspokojenie a nejaký čas trvalo než som si navykol na všetko nové. Snáď vďaka Bohu, snáď vďaka mojej húževnatosti sa mi napokon zadarilo a dokonca som si aj nemálo našetril. Keď som sa dopočul, že firma v ktorej som pracoval sa chystá otvoriť pobočku v meste, kde som študoval, nezaváhal som ani jedinú sekundu.

Keď som mal všetko potrebné odsúhlasené a podpísané, bol som pripravený na to najdôležitejšie na čo som sa veľmi tešil.

 

Zlý sused II.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak nie blackout, tak čo? Aké možnosti má Slovensko poraziť koronavírus

Opatrenia by mali platiť aspoň do Veľkej noci, zhodujú sa odborníci.

Stĺpček Jakuba Fila

Matovičovi jeho úlohu nik nezávidí, o to viac musí byť lídrom

Nemá priestor na frky pred kamerami.


Už ste čítali?