Zlý sused II.

Autor: Peter Slivovic | 17.2.2020 o 7:43 | (upravené 18.2.2020 o 9:56) Karma článku: 1,65 | Prečítané:  190x

Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.... Zavolal som majiteľovi bývalého prenájmu a keď s predajom môjho študentského bytu súhlasil, od radosti som takmer zvýskol.

Zlý sused I.

Zavolal som majiteľovi bývalého prenájmu a keď s predajom môjho študentského bytu súhlasil, od radosti som takmer zvýskol.

“Byt je konečne môj!” Jasal som v duchu a tešil som sa ako všetky tieto udalosti vyjavím Milošovi. Napokon sa to dozvedel ako posledný. Pracovné povinnosti ma tak pohltili, že až počas prvej poriadnej dovolenky som si konečne trochu vydýchol a zavolal mu.

Dostavil sa hneď večer aj s fľašou domácej a veru bolo čo oslavovať. Okrem môjho návratu, práce a zakúpeného bytu som mu predstavil aj Lucy, moje nové dievča.

Pili sme a rozprávali sa takmer celú noc. Miloš mi okrem iného vyjavil, že Jozef minulú zimu počas jednej z prechádzok spadol a zlomil si nohu.

Poverčiví susedia vraj v čase nešťastia počuli hlasné zapraskanie z jeho bytu a potom strašný škrek akoby sa tam bili mačky.

Zlomenina sa mu priam zázračne vyliečila a rehabilitácie tiež vykonali svoje, zmena ale nastala aj v jeho správaní. Ak dovtedy býval mrzutý, teraz priam besnel. Ak mu niekto skrížil cestu, hneď sa zaháňal bakuľou a klial ako starý námorník a ak by sa neborák nestačil ratovať, isto by pocítil jeho zlosť aj inak než iba náznakom.

Rok po nešťastnej nehode sa podivne upokojil, ľudí si prestal celkom všímať dokonca nikoho už neohrozoval a z dlhých prechádzok sa domov vracal čoraz zriedkavejšie. Niekedy bol preč celú noc a inokedy som ho našiel stáť zmäteného na chodbe pred mojimi dverami. V takomto prípade som ho vzal k sebe, posadil ho do kresla v ktorom sedával najradšej a zavolal Milošovi aby ho odviedol domov.

Napriek tomu, že som si časom na jeho prítomnosť na chodbe mohol navyknúť, nebolo tomu tak a neraz ma jeho postava, náhle osvetlená chodbovým svetlom, vydesila. Vždy stál vzpriamene, bol až chorobne chudý, pery na bledej tvári mal stisnuté  akoby sa bál, že ich pootvorením vyzradí tajomstvo, ktoré nesmel nik iný poznať. Z jeho očí sálala nevyjadriteľná prázdnota, ktorá mi mrazila krv v žilách.

Stalo sa to presne v posledný októbrový deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Vracal som sa z práce neskoro večer a tešil som sa ako sa odovzdám čarovnej moci postele a konečne sa poriadne vyspím.

Pohyboval som sa úplne automaticky, bezmyšlienkovite som odomkol a prešiel stemnenou chodbou ku schodom, ktorými som vystúpil až k dverám môjho bytu. Načiahol som ruku k vypínaču a v tej chvíli sa ma letmo dotklo čosi studené a vlhké.

Od ľaku som skríkol avšak rýchlo som sa ovládol a rozsvietil.

Okamžite som ho uvidel. Najskôr iba periférne a keď som obrátil hlavu aj priamo. Stál pod schodmi, ktorými som iba pred krátkou chvíľou vystúpil, opieral sa o bakuľu a so silno zovretými perami si ma premeriaval svojim prázdnym mrazivým pohľadom.

“Ach! Vydesili ste ma!”

Neodpovedal, nepohol ani obrvou.

“Poďte ku mne, len poďte, hneď zavolám Miloša.”

Jozef pomaly akoby mu v pohybe bránila neviditeľná sila vyšiel po schodoch a nehybne zostal stáť na prahu.

Na jeho čudáctva som už dávno privykol, ale toto bolo niečo celkom iné. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, akási neblahá predtucha a vtedy som pochopil prečo sa mu všetci vyhýbali. Ten chlap sa mi odrazu zhnusil. Nechcel som s ním v byte tráviť ani sekundu naviac, nuž ale čo som mal robiť? Nemohol by som sa potom pozrieť do očí nielen Milošovi, ale najmä sám sebe.

Suseda som napokon predsa len usadil v kresle a moje znepokojenie narastalo, keď Miloš nebral telefón.

“Hádam s ním nebudem musieť stráviť noc.” Striaslo ma pri tej predstave a znovu a znovu som opakoval hovor. Po celý ten čas som sa nedokázal zbaviť pocitu, že Jozef usadený pri okne, upiera svoj chladný, prázdny pohľad priamo na mňa a prebodáva ma ním.

“No tak! Miloš, prosím, zodvihni to! Prosím! Prosím!”

Práve vo chvíli, keď som sa začal pripravovať na nepríjemnú úlohu, vyhodiť starého pána na chodbu, ktosi zazvonil. Rýchlo som skontroloval čas. Bolo presne dvadsaťdva hodín a dvadsaťdva minút. Premohol som nutkavý pocit sa ešte raz ohliadnuť cez rameno a keď sa zvonenie rozoznelo znovu, tentokrát akosi naliehavejšie, otvoril som.

Miloš vyzeral akoby nespal niekoľko nocí. Oči mal červené a v tvári bol bledý, takmer ako jeho dedo.

“Ahoj Miloš, kde sa tu berieš? Snažil som sa ti dovolať.”

“Ahoj, prepáč, že som ti nebral mobil, ale bol som iba kúsok odtiaľto, tak som si povedal, že rovno k tebe zájdem a všetko ti poviem osobne.”

“Čo všetko?” Zvedavo som povytiahol obočie. “Niečo sa stalo? Poď ďalej, je tu aj tvoj dedo.”

Miloš zbledol ešte viac a dal by som ruku do ohňa, že v tej chvíli sa mu zastavilo aj srdce.

“Môj dedo?! Si si tým istý?!”

Prikývol som a trochu ustúpil aby som mu uvoľnil výhľad na kreslo v ktorom sedel.

“Môj dedo,” hlesol zlomeným hlasom, “leží v márnici. Zomrel dnes ráno.”

 

Od tej chvíle, akoby na mňa doľahla akási kliatba, všetko okolo mňa sa začalo rúcať. V práci som dostal výpoveď, kvôli niekoľkým zlým rozhodnutiam som sa dostal do dlhov, predal som byt, Lucy si našla “lepšieho ako ja”.

Miloš sa urazil, že som si z neho uťahoval a z jeho nešťastia robil posmech. Nedal si nič vysvetliť a prerušil so mnou všetky kontakty.

Ten rok som prekonal niekoľko ťažkých chorôb a podivných nešťastí. Do mesta, ktoré som toľko miloval sa už nikdy nechcem vrátiť.

 

Neviem, čo sa tam vtedy naozaj stalo avšak prosím každého ku komu sa táto moja skúsenosť dostane v akejkoľvek forme, prosím, všímajte si všetky detaily okolo seba. Všímajte si seba, svoje pocity svoje myšlienky, svoje správanie v čase samoty ako aj v prítomnosti iných.

Všímajte si všetko, pretože nič nie je náhodné, nič nie je len tak a všetko má svoj presný, dávno určený zmysel.

... bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?