Často, keď cestujem vlakom, naplno sa oddám dobrodružnému pocitu, ktorý sála z každej cesty na ktorú sa vydám.
Je to skvelý pocit pozorovať ako za oknom uteká svet a mihajú sa ľudské životy – príbehy.
Neraz spozorujem deti ako na prechádzke či výlete so svojimi rodičmi sa zastavia a s doširoka otvorenými očičkami mávajú uháňajúcemu kolosu. V takýchto prípadoch sa iba málokedy stane aby som ostal voči tomuto gestu nevšímavý. Dieťa obdarím úsmevom a veselo mu mávam späť, aby vedelo, že ho vidím a rovnako ako ono mne, aj ja chcem poslať pozdrav jemu.
Akoby sa v tej chvíli, v tom krátkom, vzácnom momente spojili dva celkom odlišné svety. Svet detskej otvorenej mysle a nevinnosti so svetom diaľok, dobrodružstiev a nástrah. Dieťa a jeho svet v tej chvíli pevný, stabilný a nehybný a naopak nepokojný svet vlaku, neustále sa ženúci kamsi po trase, ktorú mu už dávno vytýčila čiasi múdra ruka. Tieto dva svety sa v ten krátky okamih pretnú, ale vzápätí hneď pokračujú každý cestou, ktorú im kedysi dávno narysovala tajomná múdra ruka.
Z takejto cesty nie je možné odbočiť ani z nej zísť a preto sa tým netrápme, ale naopak, buďme ako tie malé deti, ktoré bezstarostne mávajú diaľkam, dobrodružstvám a výzvam o ktorých ani len netušia.
Mávajme životu, osudu, výzvam, diaľkam a ak nám niekto z iného, toho svojho sveta odmáva, radujme sa, pretože je to možno maličkosť, sotva podstatné gesto, ale z maličkostí sú predsa vyskladané naše životy a ak si uvedomíme túto skutočnosť, potom pochopíme skutočnú hĺbku nášho sveta.
