Neviditeľný poklad

Autor: Peter Slivovic | 15.3.2020 o 19:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  78x

"Niekedy poklad nájdeme tam kde ho nehľadáme! A to zvyčajne vtedy, keď sme už hľadať  "prestali"!!" Ja

Už od útleho detstva môj život a rozhodnutia, ktoré som vykonal, ovplyvňovala najmä zvedavosť a túžba po poznaní. Ako som však rástol, chápal som viac a viac, že mi toto poznanie nedokáže poskytnúť školstvo, ale musím ho hľadať v samom živote.

Ubehlo niekoľko rokov, zmenil sa môj život, moje názory a aj moje túžby. Od mnou vytýčeného smeru som sa odklonil a podľahnúc životu v meste som prijal iné hodnoty za svoje. V tej dobe ak by sa ma niekto opýtal na môj názor, povedal by som, že viem toho dosť na to, aby som žil tak ako to sám chcem.

Podliehal som najnovším, väčšinovým módnym a spoločenským trendom a názorom, chodil pravidelne do práce, viedol aktívny spoločenský i súkromný život a iba málokto by v ňom dokázal nájsť odlišnosť od života tisícov ďalších.

Svet a život by sa mohol zdať až príliš jednoduchý a plochý, avšak pravda bola a je vždy niekde uprostred. Image ktorý som naoko prezentoval, do ktorého som sa zahaľoval, za ktorý som sa schovával, to som nebol ja.

Vtedy som to netušil a vôbec som sa nepozastavoval nad tým, že som sa pravidelne ráno čo ráno zastavil v podchode u chlapíka predávajúceho časopis bezdomovcov. Neuvedomoval som si tajomnú, neviditeľnú silu, ktorá ma k nemu priťahovala a už vonkoncom nie, že naše cesty sú dávno predurčené na to aby sa skrížili.

Začalo to tým, že som si u neho raz týždenne kupoval časopis. Ten pán, napriek tomu, že bol na ulici už niekoľko rokov, nikdy nestratil vieru v dobro a v ľudskosť. Bola to silná energia pohody a vnímania aj tých najdrobnejších radostí našich životov.

Netrvalo dlho a z bežného pozdravu sa stal ranný rituál pri ktorom sme  vždy prehodili aj niekoľko slov. Netrvalo dlho a tento ranný rituál prerástol do vypočutia si noviniek s kelímkom kávy. Slovo dalo slovo a obaja sme zistili, že si máme čo povedať. Zhodovali sme sa v niektorých názoroch a pohľadoch na život. Dodnes ma mrzí, že som si nenašiel viac času, ktorý by som strávil s týmto úžasným človekom.

V posledné dni pred jeho odchodom som sa mu zdôveroval s mojimi obavami, že mávam pocit, že mi v živote ujde niečo dôležité, čo ma veľmi trápilo.

Keď prijímal odo mňa kelímok s horúcou kávou zvykol mi podať svoju bakuľku o ktorú sa opieral. Obaja sme potom popíjali slastný mok, pozorovali náhliacich sa ľudí a on mi vysvetľoval ako je v živote dôležité dávať pozor na každučký detail a nikdy neodsúdiť nič, čo sa na prvý pohľad javí ako zrejmé.

***

Bol to smutný deň, keď som stál nad jeho tichým hrobom a plakal. Pršalo už niekoľko dní a aj napriek dáždniku som bol vďaka silnému a mrazivému vetru premočený do poslednej nitky. V duchu som sa modlil za jeho pokojný odpočinok a keď som periférne zahliadol postavu, ktorá práve vstúpila na cintorín, rozhodol som sa, že je čas pobrať sa preč.

Postava bola postaršia pani o paličke, v decentnom, čiernom oblečení. Zastala mi cestu, pozdravila a opýtala či som nebohého poznal, kývnuc smerom k jeho hrobu.

“Áno, poznal, hoci nie tak, ako by som ho poznať chcel.”

„Hm, áno, rozumiem“, hlesla a podala mi bakuľku. “Poprosil ma, aby som Vám dala toto.”

 Skôr než som stačil zahnať prekvapenie, bola preč.

Prešlo znovu niekoľko dní a ja som si mimovoľne spomenul na jeho slová a dokonca aj na palicu, ktorá sa z jeho vôle dostala do mojich rúk. Vzal som ju a mimovoľne som si vybavil jeho slová, aby som sa na nič nepozeral ako na niečo zjavné. Palicu som začal skúmať podrobnejšie až som si všimol, že rukoväť sa dá odskrutkovať. Po jej odšraubovaní som v dutinke našiel skrytý poklad.

Radu, ktorú som získal chcem neustále, pokiaľ budem dýchať, posúvať ďalej. Nič neberte ako samozrejmé pretože všetko má aj iný zmysel než ten, ktorý je zjavný na prvý pohľad.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Jankovská povedala len toľko, čo musela

S týmto sa vyšetrovatelia neuspokoja.


Už ste čítali?