Umenie do piesku vpísané

Autor: Peter Slivovic | 19.3.2020 o 18:07 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Prišiel tak ako prichádzal každé ráno už piaty deň. Bosými nohami prešiel po mokrom piesku s očami slastne prižmúrenými.

Prišiel tak ako prichádzal každé ráno už piaty deň. Bosými nohami prešiel po mokrom piesku s očami slastne prižmúrenými. Na ohybe brehu sa zastavil a niekoľko minút stál s tvárou obrátenou k vychádzajúcemu slnku. Potom sa posadil a akoby sa bez slov konfrontoval s nepokojnou morskou hladinou. Takto ubehol nejaký čas po ktorom sa zodvihol a krátkou paličkou do piesku nakreslil ďalšie umelecké dielo.

Neodvážil som sa vyjsť zo svojho úkrytu skôr než som si nebol istý, že je preč. Až potom, opatrne ako posledný zločinec vyhýbajúci sa každému cudziemu pohľadu, som sa odvážil zamieriť priamo k úchvatnému dielu odsúdenému na biedny zánik.

Morské vlny sa v pravidelnom, neutíchajúcom rytme jedna za druhou ponáhľali bližšie a bližšie. Predstava nezvratnosti zániku ďalšieho umeleckého diela bola strašná a ubíjajúca. Zlostil som sa sám na seba, že som v sebe nenašiel dosť odvahy, aby som umelca oslovil, avšak zakaždým keď som sa na to už - už chystal, slová mi zamierali na jazyku a hlasivky vypovedali službu.

Dnes som bol rozhodnutý, že urobím všetko preto aby morská voda dielo nezničila. V predstavách som ho ochránil vysoko vystavanou hrádzou z piesku a kamenia, ktorého všade navôkol bolo dostatok. “Dnes zvíťazím nad prírodou! Zvíťazím nad osudom a nad jeho “ukrutnou” húževnatosťou.” Bol som rozhodnutý a čim viac som sa blížil, tým viac som si bol istejší, že sa mi to dnes podarí.

Zastavil som tak náhle, až som dielo takmer zničil vlastnou nepozornosťou. Najskôr som si zanadával, ale potom, keď mi pohľad skĺzol ku kresbe som opäť ostal civieť ako na zjavenie. Bola to tak jednoduchá kresba, až sa mi zdalo, že sa jej venoval iba tak – ledabolo, ale čím viac som jej venoval pohľad, tým viac a viac ma pohlcovala. Bola dychberúca.

V tej čistej jednoduchosti bola akoby zakódovaná veľkoleposť a dokonalosť môjho života. Keďže som od nej nedokázal odtrhnúť zrak, posadil som sa oddávajúc sa pálčivému pocitu, ktorý sa ozval z nevyjadriteľnej hĺbky mojej duše.

So zatvorenými očami som sa nad kresbou zasníval a nechal sa unášať pocitom ľahkosti a slobody.

Dotyk studenej vody ma okamžite priviedol naspäť do reality. Strhol som sa a vyskočil na rovné nohy akoby ma uštipla včela. Vrhol som rýchly pohľad k zemi. Mokrý piesok bol dokonale hladký. Dielo bolo nenávratne preč. Sklamane som kopol do vlny, ktorá sa prihnala aby mi omočila nohu. Napokon som sa upokojil vedomím, že aj zajtra umelec znovu príde a otlačí aspoň na prchavý moment svoj obdivuhodný talent do piesku.

“Zajtra sa mu už isto prihovorím!” Upokojoval som sa, či skôr klamal?!

***

Márne som ďalší a ďalší deň na umelca čakal. Už viac neprišiel aby svojou tvorbou oblažil moju dušu a ja som sa dlho nedokázal zbaviť pocitu premárnenej príležitosti. Možno, ak by som sa dokázal prekonať a osloviť ho, dokázal by som mu vyjaviť akým úžasným darom disponuje. Možno by sa mi ho podarilo presvedčiť, aby nemrhal svojim talentom iba na prchavé kresby, ktoré voda hneď zmije.

Avšak možno jeho kresby boli dokonalé práve pre prchavosť ktorou boli presýtené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Klasické Kollárove nedorozumenie

Ako sa počas lockdownu nejaká misska ocitla v limuzíne predsedu parlamentu?


Už ste čítali?