Kolotočiar Miloš

Autor: Peter Slivovic | 26.9.2020 o 19:03 | Karma článku: 4,78 | Prečítané:  111x

Len čo kolotočiar Miloš zliezol z postele, už bol namrzený. Nielenže sa večer pohádal so svojou ženou, ale čo bolo najhoršie, zobudil sa do daždivého dňa. Lialo akoby Pán Boh plakal nad hlúposťou niektorých zo svojich stvorení. 

“Do čerta!” Zaklial. “Dnes znovu nič nezarobím!” 

Znechutene si zalial kávu a keď upil prvý hlt zaklial opäť keďže si na horúcej káve bolestivo popálil jazyk. 

“To je dnes ale deň! Čoho sa chytím, to pokazím!” Žaloval sa žene. “Radšej sa dnes ničoho ani nedotknem!” 

Žena sa ho snažila upokojiť, avšak poznala manželovu mrzutosť i jeho samo-nasieraciu náladu a tak sa radšej pobrala do obchodu pre cibuľu, aby mu aspoň navarila guľáš, ktorý mu už tak dlho sľubovala. 

Kolotoče stáli nehybne a akosi sklamane, akoby sa snažili schúliť sa pred studeným jesenným dažďom. Nikto ich neprikryl, nikto s nimi nesúcitil. Rovnako ako nikto nesúcitil s kolotočiarmi, ktorí sklamane postávali na prahoch svojich maringotiek a pohľadom upreným na nebo sa snažili zmeniť počasie. 

“Očakávajte búrky a prívalové dažde. Na Európu sa ženie silný orkán...” Hlásalo rádio. 

Znechutene ho vypol a po guľáši, ktorý dnes chutil tiež akosi “mokro”, si zapálil cigaretu. Bolo to už asi pätnásty-krát čo sa pokúšal prestať. Vlastne mohol prestať kedykoľvek. Túto neresť mal plne pod kontrolou. 

Napokon nudu nevydržal, z pokladničky vzal (tajne) peniaze a vybehol do krčmy. Chcel zapiť nielen guľáš, ale aj pocit krivdy, ktorá mu sliny menila na akýsi horký blen. 

“Znovu sa vráti opitý.” Zhrozene si pomyslela žena. “Naozaj je komický ako sa zakráda k pokladničke. Je nenápadný ako slon v porceláne!” 

Sama sa potom postavila na prah maringotky a zadumala sa. “Naozaj hnusné počasie! Keby aspoň na hodinku nepršalo. Chcelo by to nejaký zázrak.” Pri naivnej predstave, žeby sa počasie riadilo našimi túžbami sa pousmiala. “A ten môj nech len príde opitý! Len nech sa opováži. Skončí znovu s hrčou na gebuli ako minule!” Dušovala sa. 

Miloš sedel v krčme dlho. Nič ho nebavilo, nič ho netešilo. Taký zlý deň už dávno nezažil. Najradšej by sa hodil do postele, pritúlil k manželke a spal. Každú sekundu sa na to už - už odhodlával avšak zakaždým sa zahovoril s Rudom (auto-drahárom) a Ondrišom zo strelnice. 

Napokon sa predsa odlepil zo stoličky pomaly, akoby k nej bol prilepený a zamieril k dverám. Keď si cestou do krčmy myslel, že strašne prší, tak teraz nenachádzal slov. Lialo, sťaby mala nastať potopa, blesky v nespočetných zábleskoch križovali oblohu a každú chvíľu osvetľovali široké okolie. 

Rýchlo prebehol do maringotky, ešte rýchlejšie zo seba zhodil dočista premočené šaty a už vkĺzol k žene do vyhriatej postele. 

Zvonku sa ozvala strašná rana a maringotky sa ponorili do tmy. 

“Ideš ho! Ty čert! Ty oplan jeden!” Vyskočila ani čo by ju poštípala osa. “Okamžite sa prac umyť a bez vyčistenia zubov sa mi tu ani neukazuj!” Jačala ako keby ju chcel zneužiť. 

Čo iné mu ostávalo? Habkajúc v tme sa opláchol a chvejúci sa zimou vytlačil pastu na kefku. Sotva si začal drhnúť zuby, niekto zabúchal na dvere. Ak niekto búcha v takýto nečas, je to vždy znamenie, že sa deje čosi vážne. Otvoril s napenenými ústami a kefkou stisnutou medzi perami. 

Stál tam podivne oblečený muž s dvoma rovnako podivne oblečenými deťmi. V svite bleskov spozoroval, že na veľkých hlavách nemajú ani jediný vlas. Ich oblečenie, hoci sa podobalo bežnej móde, bolo z tmavého materiálu, ktorý akoby odpudzoval vodu a svojou tmavosťou pohlcoval svetlo. 

“Dobŕý vecer!” Ozval sa muž s cudzím tvrdým prízvukom, “chcel by som detom spravit radost, aby sa povozili na kolotoci.” 

“Čože?!” Situácia bola natoľko bizarná, že sa na nič iné nezmohol. Deti naňho upierali veľké oči a v tvári nemali nijakú emóciu. Aspoň sa mu to tak v tme a alkoholickom opare zdalo. “Prepáčte, nemôžem. Teda ... to nejde.” Zo všetkých síl sa snažil aby sa mu jazyk neplietol. “Vypadol prúd.. Nemáme šťavu.. Rozumiete? Šťavu..” Vysvetľoval zoširoka pritom gestikulujúc rukami. 

Muž prikývol s rovnako kamennou tvárou na znak, že mu rozumie. Potom však prehlásil “zaplatyme” akoby mu v skutočnosti vôbec nerozumel. 

“Šťavu....” Opakoval podnapitým hlasom dookola Miloš a zúfalo sa rozhliadal po stmavnutom okolí. Hľadal niekoho kto by mu pomohol s prekladom. “Šťavu! Nemáme!” 

Muž opäť prikývol a odišiel k rozvodni z ktorej boli kolotoče napájané. Bez problémov zamknuté dvierka otvoril a vložil čosi dovnútra. V tej chvíli sa “veselé” svetlá kolotočov rozsvietili rovnako ako svetlo v maringotke a búrka prešla do tichého hustého dažďa. 

“Parom do toho!” Zasmial sa neveriacky Miloš a akoby prestal racionálne uvažovať, prehodil na seba pršiplášť a vybehol k ovládaciemu pultu. 

Deti sa medzitým usadili na retiazkovom kolotoči a keď ho zapol, začala tá skutočná radosť. Deti sa tešili, krútili, pišťali, tlieskali a vydávali všetky zvuky, ktoré vydávajú rozjarené deti. Nevedeli sa kolotočov nabažiť a vyskúšali snáď všetky. 

Zanedlho k Milošovi pristúpil neznámy a podával mu zopár bankoviek. “Uz musíme odletet.” Hlesol akoby na vysvetlenie a deti sa medzitým dostavili k nemu a zdvorilo mu ďakovali. 

Miloš ich spočiatku nechcel prijať, veď všetku nepohodu mu dostatočne vykompenzovala nefalšovaná detská radosť. Napokon podávané peniaze rýchlo strčil do vrecka pozorujúc muža ako z rozvodni vyberá tajomný predmet. V tej chvíli sa znovu všetko ponorilo do tmy a muž aj s deťmi odišli. 

Vyzliekol sa a až po uši sa zabalil do periny. Zima ho nenormálne drvila a tak bol rád, že sa môže konečne pritisnúť k svojej tvrdo spiacej polovičke. 

Ráno ukázalo, že mu neznámy cudzinec dal sumu akú bežne zarobil za celú jednu sezónu avšak to nebolo to najväčšie prekvapenie, ktoré ho postretlo. 

V deň odchodu našiel pod maringotkou drobný predmet, asi o veľkosti zápalkovej krabičky, ktorý svojim tvarom a rozmermi pripomínal vecičku, ktorou tajomný návštevník rozpohyboval kolotoče. 

Miloš predmet dlho skúmal a ešte dlhšie nad ním sedel v krčme s kamarátmi. Na nič však neprišli. Na až neuveriteľne ľahkej krabičke nebol jediný škrabanec, jediná značka. Nič čo by naznačovalo ako sa používa alebo odkiaľ pochádza. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Na Covid zomrú desiatky ľudí denne. Pokles možno očakávať najskôr o dva týždne

Pre koronu zomierajú ľudia s inými ochoreniami, ktorí by inak žili.

Špeciálny prokurátor Kováčik ide do väzby, rozhodol súd

Súd zobral do väzby aj druhého obvineného Norberta Pakšiho.


Už ste čítali?