Pastier

Autor: Peter Slivovic | 10.10.2020 o 20:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  82x

Počas jedného z predĺžených víkendov, som sa rozhodol zarezervovať si chatu na samote v hore a vychutnať si tak čo najviac ticha a najčistejšej prírody.

Počas jedného z predĺžených víkendov, som sa rozhodol zarezervovať si chatu na samote v hore a vychutnať si tak čo najviac ticha a najčistejšej prírody.

Omyl! Už hneď na druhý deň ráno som nevedel čo so sebou a tak som vyrazil spoznať blízke i vzdialenejšie okolie. Spočiatku som ani veľmi nevnímal kade idem a tak nebolo vôbec prekvapujúce, keď som zistil, že som sa stratil. 

Po chvíľke blúdenia som vyšiel na lesnú čistinku odkiaľ som už z diaľky počul bečanie ovečiek. Len čo ma zbadal, vyrútil sa mi oproti statný ovčiarsky pes, ktorému sa očividne nepozdávalo, že som bezočivo vtrhol na jeho územie, ktoré on strážil. 

Mladý, bodrý pastierik ho jediným pokrikom privolal k sebe a mňa upokojil, aby som sa nebál a smelo prišiel až k nemu, že pes do mňa už skákať nebude. 

Potešil som sa jednak preto, že sa dozviem ako sa dostanem naspäť na chatku a jednak, že sa porozprávam s človekom, ktorý, ako som už na prvý pohľad vybádal, žije celkom odlišný život od toho môjho. 

Slovo dalo slovo a pri chutnom ovčom syre a mlieku sme sa úprimne porozprávali. Dozvedel som sa, že ovečky pasie už od detstva. Matku si vôbec nepamätá iba otca, ktorý ho až do svojej smrti držal v izolácii pred akýmikoľvek výdobytkami modernej techniky. Toto opatrenie malo za výsledok najmä to, že síce o technologických novinkách niečo vedel, ale nejavil o ne žiadny záujem. 

Tieto zistenia ma veľmi prekvapili a tak som sa rozhodol, že s ním strávim ešte viac času. Dohodli sme sa teda, že zajtra k nemu prídem znovu, stisli sme si pravice a ja som vyrazil už poučený späť. Celou cestou som potom premýšľal nad pastierikom a nad jeho osudom. „Je to vôbec možné takto žiť? Ako a čím vypĺňa svoj voľný čas, nevadí mu, že nevie čo sa okolo, v krajine či vo svete deje?“ 

Ďalší deň sme usadli znovu na rovnakom mieste a hoci som videl, že je toho veľa čo sa chce opýtať, predsa len moja zvedavosť bola silnejšia. 

Dozvedel som sa, že všetok voľný čas (ak mu nejaký vôbec ostáva) trávi v rozhovoroch s niekoľkými pomocníkmi, ktorí mu chodia k ovciam pomáhať, alebo čítaním knižiek, ktoré mu poväčšine dodáva starosta alebo mu pošle učiteľ z neďalekej dediny. 

„A čo choroby? A zima?“ Pýtal som sa čoraz väčšmi v úžase. 

„Choroby?“ Zasmial sa. „Z čoho by som mal ochorieť? Živím sa tým čo mi poskytuje sama matka Príroda. Tá ma aj šatí aj uspáva. Rešpektujem ju a tak ona rešpektuje mňa.“ Vysvetľoval s pokojným úsmevom na mladej, zdravej tvári. „Doktora som potreboval vlastne iba raz, keď som si pri páde zlomil zub, a aj to ma odviezol starosta autom a ošetrenie sám zaplatil.“ 

Žasol som nad jeho rozprávaním a nad skutočnosťou, ktorú predo mňa predostieral. Iba ťažko sa mi to zdalo uveriteľné a ešte ťažšie pochopiteľné. Napokon sme sa na sklonku dňa znovu rozlúčili a tentokrát mi musel sľúbiť, že navštíviť príde on mňa. 

Nemohol som sa zbaviť pocitu, keď som ho videl sedieť pod strechou chatky, že mu uzavretý – stiesnený priestor vadí. Akoby v duchu odpočítaval minúty, ktoré ešte u mňa bude musieť pretrpieť. 

Nemýlil som sa. Zanedlho vstal, poďakoval za pozvanie a pohostinnosť a rýchlo odišiel. Hlas prírody, alebo čo to vlastne bolo, ho volal nezadržateľne von, pod šíre nebo. Akoby ho štyri steny chatky sputnávali, akoby strecha nad hlavou bránila rozletu jeho slobodných myšlienok. 

Dlho a fascinovane som hľadel za tmavou postavou, ktorá rýchlo splynula s prítmím dňa a potom som dumal dlho do noci nad tým, čo ma na jeho spôsobe života tak fascinuje a je mi tak veľmi blízke. 

„Naozaj potrebujem všetko to čo mám?“ Pýtal som sa vtedy sám seba. 

 

Z chaty som už dávno odišiel avšak v spomienkach som sa k nej a k pastierikovi neraz vrátil.  

 

Zo zamyslenia ma prebral hlasný zvuk vytáčania a následného úspešného spojenia. 

Sedel som v príjemne klimatizovanej zasadačke spolu s niekoľkými ďalšími kolegami. Niekoľko z nich sa pripojilo z druhého konca planéty a ich vážne tváre akoby vystupovali z bielej steny, na ktorú ich projektor premietal. 

Stále ešte pod vplyvom spomienok a zamyslenia som sa rozhliadol. Každý v zasadačke mal pred sebou na stole otvorený notebook a niektorým vedľa odpočíval mobil (vraj predĺžená ruka). Na rukách mali takmer všetci „smart“ hodinky s nahryznutým jabĺčkom. 

„Peter, si tu s nami?“ Štuchol do mňa, šepkajúc, kolega s pobaveným úsmevom. 

„Áno... ehm.... som... pardon.“ Nasilu som sa usmial. 

 O čom “dôležitom” sa to tu vôbec bavíme?  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Jankovská povedala len toľko, čo musela

S týmto sa vyšetrovatelia neuspokoja.


Už ste čítali?