Prízrak

Autor: Peter Slivovic | 27.10.2020 o 18:27 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  80x

Okolností o ktorých sa už toľko napísalo, narozprávalo, diskutovalo a ktoré ovplyvnili mnoho ľudských životov a osudov nevynechali ani

 Ondreja. Ten k nevšednej situácii zaujal svojský postoj, ako napokon k všetkému a vyhlásil, že nasledujúce dva týždne využije inak. Pevne uchopí osudom podávanú ruku a nepremárni príležitosť ktorá sa mu ponúka.

Nápad vysvetlil svojej drahej polovičke a zanedlho opustili mesto. Nastávajúci čas pestrofarebnej jesene chceli stráviť v starom rodičovskom dome, spolu, bez akéhokoľvek digitálneho či civilizačného smogu.

Povolené aktivity sa motali okolo spoločenských hier, rozhovorov (podľa možností nie vážnych), jednoduchého jedla a dobrého sexu. V podstate boli odhodlaní venovať sa všetkému čo v zhone každodenného života už dlho zanedbávali.

Keď sa prvé plamene v krbe zahryzli s nevídanou chuťou do dreva, posadili sa na deky a kožušiny a s radosťou malých detí sa pustili do spoločenských hier. Bola to príjemná zábava, ktorá im už dávno chýbala.

Počas prestávky na ďalšie nakŕmenie nenásytných plameňov čakalo na Ondreja milé prekvapenie. Príjemná hudba vychádzajúca z prastarého gramofónu a éterické, nádherné žieňa, ladne sa vlniace v jej tónoch.

Chvíľu z nej nedokázal odtrhnúť pohľad. Drevo naostatok nechal drevom, krb krbom a v mihu sa obaja nechávali unášať vábivými tónmi, ktoré im šepkali o láske tak vzdialenej, akoby ani nepatrila do tohto vesmíru a pritom tak živej a reálnej, že stačilo vystrieť ruku...

„Nechal si v kúpeľni svietiť?“ Opýtala sa po chvíli, keď sa po tanci a naplnení krbu znovu vrátili k rozohranej hre.

„Ja nie. Myslel som, že to ty. V kúpeľni som nebol.“ Nechápavo pokrútil hlavou, potom iba mykol ramenami a odišiel vypnúť svetlo.

Keď ich hra začala nudiť, ostali mĺkvi, zakliesnení jeden do druhého a v nocou stemnenej izbe sa ich pohľady upierali do plameňov. Bolo im dobre a tú chvíľu by nevymenili ani za všetky poklady sveta.

„Počul si to?!“ Na čelo jej vystúpila hlboká vráska.

„Áno. Akoby niekto chodil na poschodí.“ Racionálny mozog ihneď hľadal vysvetlenia. „Asi nejaká mačka, alebo iba starý dom pracuje. Áno, isto to tak bude. Dávno sa dom tak nevyhrial ako teraz.“

Lepšia nejaká odpoveď než nijaká. Lepšie milosrdné klamstvo, lenže aká je potom pravda?

Keď im na viečka sadol sen, nevzdorovali. S odovzdanosťou spravodlivého človeka sa mu poddali. Zamotaní do diek sa prisunuli bližšie k tlejúcej hŕbe uhlíkov a prepletení ako milenci usnuli.

Ráno sa Ondrej zobudil na zvuk variacej sa vody. Z odpočinutých viečok zotrel posledný poprašok spánku a prešiel do kuchyne, kde už v plnom prúde prebiehala príprava raňajok.

„Dobré ránko!“ Ovinul svoje paže okolo jej pružného tela a chvíľu slastne vdychoval jej vôňu. „Vyspala si sa? Ty môj poklad.“

„Dobré ránko spachtoško. Necháš to?!“ Pobavene ho capla po ruke ktorou sa načahoval za krémovou pomazánkou, voňajúcou bylinkami a smotanou.

Alebo vôňu v skutočnosti necítil nosom iba ju čítal pohľadom?

„Si skvelý, že ti napadlo vybrať maslo.“ Obrátila sa, aby sa vyslobodila z jeho objatia, do ktorého sa po nežnom bozku vzápätí vrátila.

„Maslo?“ Čudoval sa. „Len teraz som vstal.“

„To je naozaj zvláštne. Dejú sa tu samé podivnosti.“ Prehlásila, no obaja vedeli, že nič im nemôže pokaziť náladu.

Chuť raňajok a najmä vôňa čerstvo zaliatej kávy rýchlo zahnali všetky chmúry a keď padol nápad na prechádzku v studenom lesnom ovzduší, nikto na podivnosti už nemyslel.

Les nádherne voňal jeseňou a popadané lístie pod ich nohami spievalo svoju každoročne sa opakujúcu pesničku o konci. Aj tá najsmutnejšia hudba, aj to najmelancholickejšie počasie v ich duši znela ako nádherná melódia rajskej záhrady - lásky.

Úmyselne sa vydali takým chodníčkom o ktorom vedeli, že na ňom nikoho nestretnú. Napokon iba z diaľky zazreli hubára – samotára, ktorý si ich nevšimol a ktorého obišli veľkou okľukou. Kráčali mlčky, radujúc sa zo života, zdravia, jeden z druhého. Držali sa za ruky ako nesmelí milenci a obaja si priali aby táto chvíľa nikdy neskončila.

„Pozri, v krbe ešte stále horí.“ Jeho hlas priam žiaril nadšením keď spozoroval, že prídu do vyhriatej izby.

„To je zvláštne.“ Krútila hlavou. „Oheň už predsa musel dávno vyhasnúť.“

Nevyhasol. V dome bolo príjemne teplo a oheň sa vytrvalo kŕmil drevom.

So šálkou šípkového čaju sladeného medom sa nadšene vrátili k hre. Jej priebeh sa ale stočil k niekoľkým závažným debatám. Tie ich tak zaujali a pohltili, že od nich prešli k ďalším a ďalším a takto pokračovali cez prípravu jedla až do zotmenia. Konečne sa schuti porozprávali o mnohých témach na ktoré pozabudli a na ktoré nebol v meste čas.

Potom sa unavení znovu zamotali do diek a dovolili plameňom tancujúcim svoje prastaré magické tance uspať ich pradávnou uspávankou.

Ráno sa zobudil prvý Ondrej a hneď sa ujal role šéfkuchára, hoci chlieb vo vajci bolo jediné jedlo, ktoré na raňajky dokázal pripraviť. Teda nielen na raňajky. Zodvihol zrak od panvice a... stál tam mladík...

„Dobré ráno otec.“ Slušne pozdravil. „Zase chlieb vo vajíčku?“ Zhrozil sa. „Nemohol by si aspoň raz pripraviť mekáč?“

„Kde sa ty tu berieš?!“ Absolútne nechápal.

„Normálka. Prišiel som deň vopred.“ Odvetil akoby to bola najjednoznačnejšia vec.

„Kde si bol celú tú dobu? Vôbec sme o tebe nevedeli.“ Nevychádzal z údivu.

„To ste ani nemohli.“ Usmial sa unavene akoby sa ich role vymenili a on bol starší... oveľa starší. „Celý čas som pripojený, takže som sa z izby skoro nepohol.

„Pripojený?! Tu?!“

„Áno! Už aj tu je pokrytie.“ Ostentatívne si povzdychol, keď zistil, že otec stále celkom nerozumie a vyjavene naňho civí. „Online hry, Youtube, Instagram, TikTok a tak. Veď vieš...“

Ondrej nevedel. Nerozumel. Svet v ktorom fungoval jeho syn bol preňho jednou veľkou neznámou.

„Inak, včera ráno, keď som vyberal maslo, som vás videl spať v obklopení hier. Ste úplne ako malé deti.“ Povzdychol si sťa starec, ktorý zažil snáď úplne všetko, do uší si založil AirPody a s prisvojeným chlebom vo vajci sa pobral do izby.

Tam už naňho striehla brána do iného sveta v ktorom jeho rodičia nemali svoje miesto a nepatrili tam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?