On

Autor: Peter Slivovic | 31.10.2020 o 20:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  86x

“Prisahaj, že dodržíš svoje slovo!“ Naliehal som hádam po tisíci krát. „Prisahám!“ Odvetil a nespúšťal zo mňa uprený pohľad. „Vieš, že prídem! Je to pre mňa nesmierne dôležité.

 Pre mňa a pre náš výskum!“ Pevne mi zovrel ruku. „A ty prisahaj, že urobíš všetko aby som sa mohol vrátiť!“

Prisahal som vtedy a opäť vo chvíli keď uvoľnil stisk mojej ruky a naposledy vydýchol.

Za oknami vládla tropická letná noc a k ušiam sa mi niesol neúnavný spev cvrčkov a ďalších nočných tvorov. Obloha bola naďalej posiata myriadami hviezd, Zem sa otáčala a život pokračoval plynulo, akoby sa nič zvláštne neudialo. Ponoril som sa na chvíľu do seba v snahe čo najpresnejšie definovať čo cítim, nad všetkými emóciami prevládala jediná.

To, čo skrížilo naše cesty, bola túžba po poznaní. Obaja (hľadajúci) sme sa zúčastnili rovnakej okultnej seansy v snahe prekročiť hranicu možného a nazrieť až za závoj poznania. Namiesto osvietenia sme získali vzácne a pevné priateľstvo. V mnohých ohľadoch sme si boli veľmi podobní a rýchlo sme sa stali celistvejšími získaním polovičky o ktorej absencii sme dovtedy netušili.

V živote sme uprednostnili prácu pred rodinou a ani jeden z nás sa nemohol sťažovať na nedostatok finančných prostriedkov. Nielen z týchto dôvodov sme po dlhom hľadaní kúpili staršiu secesnú vilu s veľkým pozemkom na periférii malého mestečka. Získali sme tak dokonalé miesto pre výskum a nemuseli sa obávať, žeby nás ktokoľvek vyrušil alebo nám prekážal.

S nevídanou vervou sme sa pustili do práce. Nikto by už dnes nedokázal spočítať koľko omší a rituálov sme vykonali. Koľko znesvätených hrobov sme položili na oltár veľkého diela. Vedeli sme, že nijaká obeť nie je dostatočne veľká. Tušili sme, že od veľkého finále nás delí iba málo. Stačilo ešte rok – dva práce a určite by sme prekročili bránu, ktorú nikto pred nami neprekročil. Boli sme vytýčenému cieľu tak blízko a pracovali tak horúčkovito, až sme opovážlivo prehliadli príznaky Dionýzovej choroby.

Stojac nad čerstvým hrobom v kúte záhrady, pod tmavým nebom zlovestne duniacom nastávajúcou búrkou, som znovu a znovu opakoval slová prísahy. Od začiatku sme boli odhodlaní dokončiť výskum za každú cenu. Ten, kto by umrel ako prvý pred dokončením sa s pomocou toho druhého vráti, aby ozrejmil všetko nejasné.

Ubehlo niekoľko dní a Dionýz, ako sa zdalo, odpočíval v pokoji a to som nemohol dopustiť ak nie kvôli zvedavosti, tak kvôli prísahe. Vedel som presne čo robiť, ale najmä som disponoval tou jedinou vecou, ktorá ho k svetu živých pútala najviac. Tri dni som v najprísnejšom pôste, opakoval rituál s rovnakou evokáciou. Napokon ma zmohla únava a ja som vyčerpaním zaspal.

Sotva som zatvoril oči už ma budil nepríjemný pocit, že sa objaví keď ja budem spať. Únave som však vzdorovať nedokázal a znovu som už hádam po stý krát upadal do blahodarnej nevedomosti, hoci za očnými viečkami sa mi odohrávali desivé výjavy, hádam zo samotného prameňa šialenstva. Znovu a znovu som sa strhával a chvíľkové driemoty neprinášali kýžený odpočinok.

Vstal som dolámaný z pohovky, odtiahol z okien ťažké závesy aby som s prekvapením zistil, že noc už dávno skončila. Bol nádherný slnečný deň, všetko navôkol žilo, spievalo, rozvoniavalo, iba ja som sa topil v temnote na samej hranici vyčerpania. Oči ma pálili akoby som v nich mal soľ a bolesť, ktorá ma zvierala nebola iba fyzická.

Dlho som prechádzal po dome ako ranené zviera a nikde som nevydržal dlhšie ako pár minút. Nikde som nenachádzal ani trochu úľavy. Napokon som skončil v jeho izbe, klesol som na váľandu a okamžite zaspal.

Musel som spať veľmi dlho, lebo keď som sa zobudil na hlasnú ranu a ostrý zvuk rozsypávajúceho sa skla, bola hlboká noc. Vyskočil som nie premknutý hrôzou, ale skôr očakávaním, že konečne prišiel, a v mihotavom plameni sviečky uvidel, že zrkadlo v izbe bolo rozbité na tisíce drobných kúsočkov. Niekoľko krát som ho skúsil osloviť. Odpoveďou mi bolo absolútne ticho. Akoby v tej chvíli na celom svete nejestvoval jediný zvuk okrem môjho zrýchleného dychu. Opatrne som vyšiel na chodbu, aby som následne odhalil, že rozbité boli všetky zrkadlá a črepiny rozsypané pred nimi nasvedčovali, že tlak ktorý ich vytlačil vychádzal zvnútra.

„Dionýz, ak si tu, daj mi znamenie!“ Šepkal som a vtedy sa mi zazdalo, že som ho zazrel. Bol to prchavý moment, snáď iba tieň kdesi celkom na okraji zorného poľa. Rýchlo som sa obrátil avšak zbytočne. V dome som bol sám. Vtedy som prvýkrát pocítil strach. Cítil som, že musím rýchlo preč, čo najďalej zo zovretia starého domu.

Vybehol som von do náruče teplej letnej noci zaliatej studeným mesačným svetlom. Nočný pokoj mi rýchlo vrátil stratenú odvahu a tak, keď som sa celkom upokojil, zamieril som naspäť.

Stál predo mnou a záplava mesačného svitu mu dodávala akúsi tajomnú nadpozemskosť. Bol to on, sedel každučký detail. Pozoroval ma uprene, akoby som to bol ja koho bolo treba skúmať. Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli a potom ku mne vystrel ruku v ktorej zvieral povraz na jednom konci rozstrapkaný. To obyčajné gesto ma zaskočilo a jeho mĺkvosť vo mne burcovala znepokojenie.

Prešiel som popri ňom do svätyne. Vedel som, že duch potrebuje čo najskôr ďalšiu evokáciu. „Možno iba nemá dostatok síl aby so mnou komunikoval.“ Uvažoval som.

Podišiel som sa k oltáru a začal čítať zaklínadla zo starobylej magickej knihy, ktorú sme ulúpili z hrobu mocného mága. Keď som skončil, obrátil som sa na priateľa, ktorý mi stále rovnakým gestom ponúkal povraz. To ma však zaujímalo iba pramálo. „Tak už hovor! Rozprávaj ak môžeš!” Vyzýval som ho. “Spomeň si na svoju prísahu!“

Neodpovedal, nehýbal sa, len na mňa civel s tou vystretou rukou. Keď som sa už – už chystal vzdať snahy o komunikáciu, obrátil sa a zo svätyne odišiel. Okamžite som ho nasledoval. Ťažkopádnym krokom, akoby mu každý pohyb spôsoboval nesmierne utrpenie, vystúpil po schodoch a chodbou zamieril do svojej izby.

V mžiku ako prekročil prah sa za ním s tresknutím dvere zatvorili. Na niekoľko sekúnd sa celý dom ponoril do absolútneho ticha. Dokonca ku mne nedoliehal ani žiaden zvuk zvonku. Dvere som prudko rozrazil. Izba bola prázdna! Zmätene skúmajúc každý kút som pohľadom zavadil o trhlinu. Visela vo vzduchu celkom prirodzene akoby tam čakala už od nepamäti.

Z izby som odišiel iba s veľkou námahou. Od tej chvíle som nedokázal myslieť na nič iné. Nech som sa snažil akokoľvek, moje myšlienky sa vždy zvrtli k trhline medzi nebom a zemou. Znovu som sa pokúsil evokáciou privolať priateľa avšak pozornosť som neudržal na viac ako pár sekúnd a to rozhodne nestačilo.

Vtedy som prekročil horizont nezvratného. Bol som stratený.

V takomto zničujúcom šialenstve som vydržal celé tri dni. Vyhladovaný, smädný, špinavý a na smrť unavený som sa konečne odhodlal a znovu vstúpil do tej prekliatej izby.

Trhlina uviazaná na stropnom tráme ma vítala jedným rozstrapkaným koncom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?