Proti prúdu

Autor: Peter Slivovic | 20.2.2021 o 20:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  51x

"Hovoríš, že miluješ dážď, ale používaš dáždnik. Hovoríš, že miluješ slnko, ale ukrývaš sa do tieňa. Hovoríš, že miluješ vietor, ale keď zafúka, zatváraš okno...." Bob Marley

„Chcem si len pripomenúť, že nám stačilo, keď spávali sme v sene...“

Sloboda! Jednoduché a pritom tak silné slovo. Obyčajné slovo, ktoré dokáže vzbudiť toľké emócie. V jej mene sa rúcajú desaťročia budované systémy, trhajú sa vzťahy. V mene slobody, dokážeme povedať či urobiť to, čo by nám inak strach, súdnosť či zdravý rozum nedovolili. V mene našej slobody bez výčitiek svedomia či nejakých škrupulí siahame na osobnú slobodu alebo dokonca zdravie / životy iných. Takéto počínanie považujeme dokonca za naše právo, našu svätú povinnosť. Ja sa však pýtam, „naozaj to potrebujeme? Naozaj to je to čo chceme? Keď sa raz dostaneme do situácie, že nás nikto zo spoluobyvateľov „našej“ modrej planéty nebude obmedzovať, dosiahneme absolútnu slobodu a teda stav absolútneho šťastia?“ Posudzujúc túto problematiku čisto z môjho pohľadu, myslím, že sa k absolútnemu šťastiu ani len nepriblížime.

Som presvedčený, že základná otázka nie je „čo / prečo ma obmedzuje?“ ale „čo ma to má naučiť?“ Som presvedčený, že všetko čo sa v našom živote udeje je potrebné a nevyhnutné pre náš osobnostný vývin / vývoj. Nechcem tým povedať, že máme s dokonale stoickým pokojom, bez emócií a protestov prijímať každú sekundu, len by sme mali o čosi viac hĺbať nad tým, čím ma daná situácia môže posunúť, obohatiť, čo ma môže naučiť? Aké nové obzory mi ponúka?

K tomu, aby sme sa takto dokázali pozerať na náš život si myslím, že je potrebné poznať sám seba a svoje potreby. Konečne sa teda dostávame na začiatok a teda k otázke čo naozaj potrebujeme k životu. Keď sa obzerám vôkol seba a reálne vidím čím všetkým sa ľudia obklopujú, nedá mi inak, než sa v duchu podivovať. Naozaj potrebujú pre svoj život obrovské domy, niekoľko áut, každý rok najnovšiu techniku, vysoké múry, vrátnika, ochranku a čo ja viem čo všetko... Veď aj tak môžu byť v jednej chvíli iba v jednej miestnosti, iba v jednom aute...

Samozrejme taktiež som len človek a rozhodne nie som ten, kto hodí kameňom a preto nikoho nesúdim. Len v nemom úžase sa spytujem, naozaj to všetko potrebujeme? Skutočne sme šťastnejší a spokojnejší keď máme lepšie spoločenské postavenie, niekoľko domov, áut...? Naozaj sa cítime slobodnejšie? Naozaj chceme žiť tak, aby nám druhí závideli a v tom vidíme zmysel a úspech života? Nie je to celé náhodou tak trochu naopak? Neprináša nám viac šťastia a spokojnosti život v skromnosti a jednoduchosti? Som presvedčený, že zdravá túžba po slobode nespočíva v siahnutí na slobodu druhého, rovnako ako nie je možná pokiaľ nežijeme v absolútnej (čo najviac možnej) pravde. Akékoľvek klamstvo či hoc len vedome vyhýbanie sa priamej a úprimnej odpovedi je len ďalšou a ďalšou tehlou v múre medzi nami a slobodou. Napokon možno práve tvárou v tvár absolútnej pravde pochopíme čo je pre nás a náš život skutočne potrebné a čo je iba akési pozlátko, ktoré nás mätie a v mnohých prípadoch ani nie je naše.

A čo tým všetkým chcem napokon povedať? Som presvedčený, že je dobré, nielen pre celú spoločnosť, ale najmä pre nás samotných, aby sme poznávali a poznali seba a svoje životy. Aby sme vždy žili v pravde a napokon, aby sme nielen žili, ale dokonca, aby sme aj sami boli domom, aký opisuje vo svojom meditatívnom diele Henry David Thoreau.

Dům, do kterého byste vstoupili otevřením vnějších dveří beze všech okolků a kde by se unavený pocestný beze všeho umyl, najedl se, pohovořil si a vyspal se. Takové přístřeší, do něhož byste se rádi uchýlili za bouřlivé noci, jež má všechny podstatné části domu, ale žádné hospodářství, kde všechny poklady domu můžete přehlédnout najednou a všechno, co se má použít, visí na svém kolíku.

Veď napokon, kedysi sme spávali v sene a to nám stačilo.. Vari sme už zabudli?!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Ruský Fritzl je po sedemnástich rokoch voľný

A chce predať svoj príbeh. Ich príbeh.


Už ste čítali?